Afrika nikoho nezaujíma...(?)

  V osemnástom vydaní nášho proletárskeho časopisu Avantgarda sa chcem bližšie zamerať na jednu podstatnú, ľuďom často unikajúcu vec. Plánovanú genocídu na ľuďoch, ako (kapitalistami vytvorené) nevyhnutné riešenie globálnej krízy.

  Ak by som mal veci zľahčovať, povedal by som, že všetko uverejnené na našich stránkach je len nadstavbou propagujúcou prvotný editorial (niektorých čitateľov irituje cudzí výraz, je to však len hra slov, povedzme teda – úvodník...) v úvodnom vydaní Avantgardy. Doposiaľ som sa nestretol s akčnejším, jednoznačnejším a trvácnejším politickým „programom“, než je „Editorial 1. vydania časopisu Avantgarda“. Všetky slová ďalších vydaní sú len podkladaním tohto „programu“ a propagujú a vysvetľujú ho do podrobnosti.

  Pred nedávnom ma zaujala tlačová správa vydaná svetovou mediálnou agentúrou Reuters zo dňa 22.1. 2008. Hovorí o tom, že v Africkej krajine DR Kongo (niektorí ju poznáte pod názvom Zair) zomrie na následky občianskej vojny, hladu a bežne liečiteľných chorôb na 45. 000 obyvateľov... Bodka. Tá bodka je asi najvýstižnejšia. Štyridsaťpäťtisíc obetí mesačne... No a čo? Bodka!!! Arogancia a presvedčenie v nemennosť stávajúceho zriadenia, teda kapitalistický dogmatizmus, nepozná hraníc. Všimnite si však, že jeho viera v nemennosť neprichádza ani tak náhodne. Informácia ktorú verejne do celého sveta nechá zverejniť agentúra Reuters ostane celkom bez povšimnutia. 45. 000 ľudí mesačne zomrie, no nestojí to ani za to, aby sa táto informácia dostala do hlavného televízneho spravodajstva, ktoré sleduje najširšia vzorka obyvateľov. V kapitalizme si ľudia môžu napísať čo chcú, samozrejme, ak to nikoho nezaujíma... To je prípad 45. 000 obetí čiernej pleti, ktorých jedinou vinou je, že sa narodili na „zlej“ časti našej planéty. Zlosť aká ma pochytila, neprišla ani v samotnej informácii, lebo ako čitateľ pokrokových časopisov a kníh sú mi známe i hrozivejšie informácie a nie z minulosti, ale zo súčasnosti. To čo vo mne vyvolalo zlosť je arogancia vládnucej triedy, ako si dovolí túto informáciu priniesť bez akéhokoľvek strachu, že niekoho niekde – kto si to prečíta – napadne, že každá obeť má svojho vraha... A vrah môže byť v prípade dokázania viny potrestaný...

  Naštudoval som si teda niečo o Kongu (Zairu). História tejto Africkej krajiny je pestrá... Krvavo pestrá povedal by som. História kolonizácie krajiny siaha až do doby panovania belgického kráľa Leopolda II., ktorý podnikol kroky k tomu, aby si zaistil vládu v DR Kongu. Založil v Bruseli Medzinárodné združenie pre Kongo. Pôsobila v ňom pod jeho predsedníctvom rada finančníkov z rôznych európskych krajín. Je zaujímavé, že Leopold II., pri svojej koloniálnej aktivite nevystupoval ako belgický kráľ, ale ako súkromný podnikateľ. Nechcel z Konga urobiť belgickú kolóniu, ale chcel ho využiť len pre seba a pre svojich spoločníkov z Medzinárodného združenia. V roku 1885 bo vyhlásený Slobodný štát Kongo (to slovíčko slobodný tu vyznieva naozaj morbidne...). Jeho hlavou bol Leopold II. Kongo a Belgicko tak mali personálnu úniu, DR Kongo zostalo majetkom Leopolda II. a jeho spoločníkov z Medzinárodného združenia. Bolo to najväčšie súkromné panstvo na svete!!! Leopold II. začal ihneď zavádzať nový poriadok: zabavil obyvateľstvu všetky pozemky, donútil roľníkov, aby svoje produkty predávali za nízke ceny výsadným spoločnostiam a zaviedol nevoľníctvo: černosi nesmeli bez povolenia opúšťať svoje dediny a boli posielaní na nútené práce, kedykoľvek to miestna správa považovala za vhodné. Na obrovských plochách zriaďoval kaučukové plantáže, na ktoré boli nevoľnici násilím nahnaní. V Kongu sa s černochmi zachádzalo s takou brutalitou, že belgická vláda bola roku 1904 nútená vyslať vyšetrujúcu komisiu a to je už čo povedať, keď samotná vláda uznala svoje konanie za brutálne... Leopold II. nemal dostatok finančných prostriedkov, aby mohol sám spravovať tak rozsiahle územie. V roku 1908 predal svoju kolóniu belgickej vláde a Slobodný štát Kongo bol premenovaný na Belgické Kongo (ďalšia absurdita, ak kráľ predá kolóniu svojej krajine...). Kolónia podliehala belgickému ministerstvu pre kolóniu a v jej čele bol postavený belgický generálny guvernér. Aj tak si Leopold II. a jeho rodina zachovali ako súkromný majetok skoro 1/6 rozlohy krajiny a bohaté podiely v rôznych akciových spoločnostiach. To je krátka charakteristika DR Konga.

  Takže tu máme krajinu DR Kongo, ktorá po celé desaťročia bola kolóniou a Belgicko, ktoré bolo jeho kolonizátorom. Belgicko je v súčasnosti jedným z najbohatších krajín sveta. Ekonomika krajiny je rozvinutá a zabezpečuje svojim obyvateľom jednu z najvyšších životných úrovní na svete... Myslíte, že bežný Belgičan vie, kde vzniklo bohatstvo, z ktorého úroku jeho krajina doposiaľ žije? Myslím že nie... A odmena Belgicka pre ľud Konga? 45. 000 obetí mesačne, čo je hrozivé číslo a informácia s 5 riadkami vo svetových médiách, ktorá aj tak nikoho nezaujíma...

  Afrika vôbec nikoho nezaujíma... Rád používam porovnanie, ktoré často používal nedávno zosnulý (2007) filozof Egon Bondy. Bol známy tým, že vždy hovoril to čo chcel a čo si myslel. Nepatrím k ľuďom, ktorí by jeho životné dielo vyzdvihovali, no s mnohými jeho myšlienkami sa stotožňujem. Často vo svojich prácach a rozhovoroch používal prirovnanie kontinentov ku sliepkam. Južnú Ameriku a Áziu označoval ako sliepku znášajúcu zlaté vajcia a Afriku za sliepku znášajúcu obyčajné vajcia. Logicky prídeme k otázke o ktorú v jeho myšlienke šlo. Ktorú sliepku by ste podrezali ako prvú? Na ťaženie nerastných surovín, ktoré ležia na Africkom kontinente stačí oveľa menšia časť obyvateľov kontinentu, než ju obýva. Afričania v zmysle kapitalistickej – buržoáznej logiky sú „naviac“...

  To ma priviedlo ku ďalším úvahám. Zamýšľal som sa, akým spôsobom sa dá v súčasnosti už tak obrovské vyvražďovanie „nepotrebných“ národov a rás ešte väčšmi rozšíriť. Ako chce hŕstka bohatých vlastníkov vlastniacich podľa odhadov 80% všetkého bohatstva na Zemi združených v MAI – Multilateral Agreement of Investment (táto organizácia – spoločenstvo najbohatších sveta vytvára a presadzuje plán globalizácie, ako jediné riešenie a udržanie stávajúceho imperialistického štádia kapitalizmu) vyhubiť stovky miliónov až miliardy obyvateľov planéty?

  Odpoveď (aspoň čiastočnú) mi dal Fidel Castro. Napriek svojmu zdravotnému stavu ktorý ho zanecháva stále v nemocničnej starostlivosti, publikuje a nie málo. Takmer denne noviny Granma prinášajú jeho postrehy, myšlienky a reflexie. V mnohých z nich sa v poslednej dobe sústreďuje na potravinovú genocídu.

  Táto tichá a doposiaľ najstrašnejšia (najstrašnejšia, lebo viete si predstaviť dlhodobejšie a strašnejšie umieranie, ako je smrť následkom hladu?) genocída sa možno objavila sama, ako výsledok hospodársko-spoločenských procesov, zákonitostí. Napriek tomu ostáva naoko bez povšimnutia, no existujú už dôkazy, že proti nej nijako nejavia záujem bojovať najsilnejšie ekonomiky sveta. Otázka potravinovej krízy bola už neraz prednesená a nielen kubánskymi zástupcami na pôde OSN. Ale ani táto informácia nestála za povšimnutie, ako tá o 45. 000 obetí v DR Kongu za mesiac...

  O čo ide? Základ nového plánu likvidácie celých národov je jednoduchý. Kapitalistické ekonomiky si uvedomujú prepojenie a závislosť svojej produkcie na surovinách. Jednou z najpotrebnejších a najvyužívanejších na svete je ropa – preto vzniklo príznačné pomenovanie „čierne zlato“. Každá ekonomika je závislá na rope. Svet by sa doslova zastavil a ekonomiky krajín by doslova padli, keby sa z jedného dňa na druhý ropné ložiská ocitli prázdne. To sa však neodvratne raz stane, lebo ropa je zdroj neobnoviteľný, resp. jeho tvorba by trvala celé desaťtisícročia. Zároveň ako klesajú rezervy, stúpa výsledkom zákonitostí trhu cena. Začiatkom roka 2008 dokonca barel ropy prekonal hranicu 100 dolárov, čo bola do teraz hranica psychologicky neprekonateľná. Zásoby v ložiskách klesajú a tak raz za čas zasadnú „hlavy“ sveta združené v MAI a spolu s vedcami hľadajú riešenia, lebo možný kolaps ekonomiky by mohol byť pre nich osudový – mohol by znamenať koniec kapitalizmu ako následok globálnej ekonomickej krízy. Preto vznikol program, ktorého snaha nieje náhrada ropy ako strategického energetického zdroja, ale jeho šetrenie, oddialenie jeho vyčerpania. Dnešný vedecko-priemyselný pokrok dokázal z časti nahradiť ropu ako surovinu na výrobu paliva – v našom prípade benzínu. Proces výroby spočíva v premene biologického produktu na palivo. Znie to celkom neškodne. Hrozivo to vyznie, až keď si zameníte slovo „biologický produkt“ za iný – potraviny (kukurica sa napríklad používa na výrobu etanolu a sójové zrná na výrobu bionafty)... Pred pár mesiacmi oznámili Slovenské médiá, že spoločnosť Slovnaft začala pridávať do palív 1% zložky z biopaliva. Je to začiatok veľkolepého plánu na úsporu ropy náhradou čo najväčšieho percenta paliva biopalivom. Slovnaft tak neurobil sám od seba, je ku tomu tlaćený medzinárodnými zmluvami.

Výroba biopaliva je technologicky náročná a drahá. Nejde fakticky o ekonomicky racionálne šetrenie. Tomuto procesu dávajú sympatie dokonca ekologické združenia a bežní laici, ktorí si neuvedomujú zradnosť, ktorá sa za týmto plánom ukrýva. Ľuďom z MAI vôbec nejde o ekológiu, o šetrenie ropy a šetrenie prírody... Je to jednoduchý plán genocídy, na ktorej sa bude podieľať každá ekonomika, každý jednotlivec.

  Na svete je už v súčasnosti nedostatok potravín. Je dobre zrátané, že výroba potravín by mohla stúpnuť niekoľkokrát. Poľnohospodárska politika kapitalizmu je však opačná. V najvyspelejších krajinách sa odporúča neobrábať pôdu, neprodukovať viac potravín. V EÚ sme ako členská krajina ku tomu dokonca na základe podpísaných zmlúv tlačení. Pripláca sa za neobrábanú pôdu, aby sa mohli udržovať vysoké ceny!!! Menej vyspelé krajiny trpia nedostatkom potravín a hladom, hoci transport prebytkov z vyspelých krajín by mohol túto situáciu vyriešiť, mohol by ich prebytkami zásobiť a zabrániť napríklad tým mnou spomínaným 45. 000 mŕtvym v DR Kongu. Poľnohospodárstvo v takýchto ekonomicky menej vyspelých krajinách nie je dotované. Nie je ani záujem, aby boli sebestačné, nieto ešte konkurencieschopné. Táto politika je z tohto hľadiska v podstate iracionálna. Racionalitu neľudskej podoby dostáva až po pochopení, že práve potravinový nedostatok je záujmom skupiny MAI.

  Čaká nás teda nasledovný plán. Svetové ekonomiky začínajú do palív miešať biopalivá, ktoré sú vyrobené z bioproduktov. Tieto sa produkujú rovnako ako potraviny, teda sú klasicky pestované. Ak chceme začať s produkciou takéhoto druhu rastlín, logicky by sme očakávali nárast obhospodarovanej pôdy. To sa však na základe vopred stanovených pravidiel nedeje. To znamená, že tieto produkty sú pestované na úkor iných produktov. Vieme, že tými sú potraviny. To znamená, že pestujeme viac potravín určenej na výrobu paliva a pestujeme menej potravín určených na konzumáciu. Prečo tak konajú poľnohospodári? Poľnohospodári pestujú také plodiny, ktoré im zabezpečia zisk, čo je pre súčasnosť príznačné. No a nič istejšie ani pestovať nemôžu, než produkty určené na výrobu biopalív, lebo tie s istotou predajú, lebo krajiny sú na výrobu biopalív tlačené medzinárodnými zmluvami. A tak sa poľnohospodár nebojí o odbyt a cenu svojej produkcie. Ak si to premietneme v globálnom rozsahu, zistíme, že ceny potravín rastú z roka na rok neúmerným spôsobom. Za to môže trh. Keď klesá ponuka, ale dopyt zostáva, stúpa teda cena, to je zákon trhu. Už v tomto roku sa to premietne do cien ktoré už postrehne aj koncový spotrebiteľ. Rozvojové krajiny mali problém zabezpečiť dostatok potravín už roky, čo sa však stane, ak nebudú mať možnosť stále rastúce ceny uniesť? Krajiny tretieho sveta sú mimoriadne zadlženými krajinami voči Svetovej banke či Medzinárodnému menovému fondu. Bohatstvo týchto krajín mimoriadne bohatých na nerastné suroviny leží v rukách bývalých kolonizátorov a finančných skupín z MIA. Priemysel je tu zaostalý a nieje konkurencie schopný. Investície sa očakávať nedajú ani z rozvinutých ekonomík. Načo by investovali do Afriky obrovské prostriedky, ke´d kvalifikovanú a lacnú pracovnú silu im zabezpečia krajiny bývalého východného bloku a Ázia s Juźnou Amerikou?

  Afrika je teda určená na vyhynutie tým najhrozivejším spôsobom. Práve v posledných mesiacoch sme boli svedkami podpísania mnohých zmlúv, ktoré zaväzujú krajiny na používanie biopalív v percentách vysokých hodnôt – Bush za biopalivá loboval koncom roka 2007 v Južnej Amerike. Tieto mnou popísané informácie som získal z bežne dostupných zdrojov. Zdrojov je všeobecne dosť, iba si treba správne usporiadať informácie a čítať tzv. medzi riadkami.

  Záver môjho príspevku venujem tomu, čím som začal. Koľkokrát sa bude musieť zvýšiť úmrtnosť v rozvojových krajinách ako je DR Kongo, keď na povšimnutie nestačí 45. 000 ľudských životov mesačne??? Koľko ľudí zabijeme hladom, len preto, aby sme neznižovali svoju životnú úroveň a nemuseli začať šetriť pohonnými látkami??? Ako pravý ateista musím prehlásiť Pán boh stoj pri Afrike!

-vjml-