Avantgarda č. 17 - EDITORIAL

  Komunistické hnutie je už viac ako 50 rokov roztrieštené a táto roztrieštenosť sa veľmi zreteľne prejavuje i v súčasnosti.

  Základný princíp tejto roztrieštenosti spočíva v najzákladnejšej otázke revolučného marx-leninského hnutia. Za jeden z dôvodov takéhoto roztrieštenia je vydávaný tzv. stalinizmus, resp. kult osobnosti. To celé je ale len zástierkou, tzv. antistalinizmus bol použitý v skutočnosti na boj proti leninizmu, na boj proti bojovému revolučnému marxizmu. Vo všeobecnosti možno povedať, že o stalinizme rozprávať nemožno, nakoľko marx-leninský slovník takýto výraz ani nepozná.

  Iste, nemožno prehliadať, že v buržoáznej politológii bol tento výraz pevne zakorenený. Ak teda už máme hovoriť o tzv. stalinizme, tak treba najskôr tento pojem definovať, pri čom najpresnejšie asi bude povedať, že stalinizmus – je dôsledné uskutočňovanie zásad a princípov marx-leninskej filozofie v praxi, je to dôsledné uplatňovanie diktatúry proletariátu v socialistickej revolúcii, je to marx-leninské a principiálne riešenie nezmieriteľných spoločenských antagonizmov v ich najvyostrenejšom štádiu.

  A dostávame sa ku koreňu veci, čo je vlastne skúšobným kameňom komunistického hnutia a čo spôsobuje v jeho vnútri najväčší rozkol. Je to najzákladnejšia a najdôležitejšia úloha v samotnej proletárskej revolúcii (samozrejme aj v ideologickej oblasti) – diktatúra proletariátu. Začal som tým, že komunistické hnutie je už viac ako 50 rokov rozštiepené. Áno, ale od samotného zrodu sa marxisticko-leninská filozofia potýkala s množstvom pokusov o jej revíziu a vypitvanie toho podstatného čo tvorí jej revolučné gro, toho čo je nebezpečné pre buržoáziu. Uľjanov to vyjadril veľmi presne vo svojom veľkom diele Štát a revolúcia – „Obmedzovať marxizmus na učenie o triednom boji znamená okypťovať marxizmus, komoliť ho, redukovať ho na to, čo je prijateľné pre buržoáziu. Marxista je iba ten, čo uznávanie triedneho boja rozširuje na uznávanie diktatúry proletariátu“, „A nie div, že keď dejiny Európy priviedli robotnícku triedu v praxi k tejto otázke, ukázali sa nie len všetci oportunisti a reformisti, ale aj všetci „kautskovci“ (ľudia, kolíšúci medzi reformizmom a marxizmom) úbohými filisrami a maloburžoáznymi demokratmi, ktorí odmietajú diktatúru proletariátu.“ (V. I. Lenin, Štát a revolúcia, Bratislava 1975, s. 35)

  Veľmi obľúbeným sa medzi oportunistami a revizionistami stal nezmyselný výraz „demokratický socializmus“. Treba si ujasniť jednu vec. Demokracia môže mať rôzne formy, rôzne podoby, vždy zodpovedajúce hospodárskym podmienkam spoločnosti. Pre každé demokratické zriadenie je zároveň charakteristické vládnúce postavenie určitej triedy. V otrokárskom systéme to bola trieda otrokárov, vo feudalizme šľachta, v kapitalizme buržoázia. Takéto vládnúce postavenie nazývame diktatúrou. V socializme, ako prechodnom období medzi kapitalizmom a komunizmom, takéto postavenie prináleží proletariátu. Konečne, vypočujme si, čo o tom hovorí samotný K. Marx – „Pokiaľ ide o mňa, nepatrí mi ani zásluha, že som objavil existenciu tried v modernej spoločnosti, ani zásluha, že som objavil triedny boj. Buržoázni dejepisci opísali už dávno predo mnou historický vývin tohto boja tried a buržoázni ekonómovia ekonomickú anatómiu tried. Môj prínos je tento. 1: dokázal som, že existencia tried je spätá len s určitými historickými fázami rozvoja výroby. 2: že triedny boj vedie nevyhnutne k diktatúre proletariátu. 3: že táto diktatúra je iba prechodom k zrušeniu všetkých tried a k beztriednej spoločnosti. (K. marx a F. Engels, Vybrané listy, Bratislava 1959, s. 67-34)

  Z toho všetkého vyplýva Leninom povedané: „Ak nechceme robiť posmech zo zdravého rozumu a dejín, je jasné, že kým existujú rozličné triedy, nemôžeme hovoriť o „čistej demokracii“, ale iba o triednej demokracii (mimochodom „čistá demokracia“ nieje len hlúpa fráza prezrádzajúca nepochopenie tak triedneho boja, ako aj podstaty štátu, ale aj trojnásobne prázdna fráza, lebo v komunistickej spoločnosti sa bude demokracia pretvárať a meniť na zvyk, bude odumierať, no nikdy nebude „čistou“ demokraciou. „Čistá demokracia“ je lživá fráza liberála ohlupujúceho robotníkov. Dejiny poznajú buržoáznu demokraciu, ktorá nahradila feudalizmus a proletársku demokraciu, ktorá nahrádza buržoáznu demokraciu.“ (V. I. Lenin, Proletárska revolúcia a renegát Kautsky, s. 47-48, Bratislava 1975)

  „Ďalej, podstatu Marxovho učenia o štáte si osvojil iba ten, kto pochopil, že diktatúra jednej triedy je nevyhnutná nielen pre proletariát, ktorý zvrhol buržoáziu, ale aj pre celé historické obdobie oddeľujúce kapitalizmus od „beztriednej spoločnosti“ od komunizmu. Formy buržoáznych štátov sú neobyčajne rozmanité, ale ich podstata je jedna: všetky tieto štáty sú tak či onak, no koniec koncov vždy diktatúrou buržoázie. Prechod od kapitalizmu ku komunizmu musí, pravda, vytvoriť veľmi mnoho rozmanitých politických foriem, ale podstata bude pri tom nevyhnutne jedna: diktatúra proletariátu. (V. I. Lenin, Štát a revolúcia, s. 36, Bratislava 1975)

  Teda každé z doterajších zriadení malo i jemu príznačný   demokratický   systém,   týka   sa   tospoločnosti otrokárskej, feudálnej, buržoáznej, ako i socialistickej. Nakoniec demokracia vlastne nieje ničím iným ako násilným vnútením názorov, želaní, predstáv jednej skupiny (triedy) ľudí, ktorá v danom demokratickom mechanizme nadobudne väčšinu, inej skupine (triede) ľudí, ktorá sa ocitne za danej demokratickej organizácie v menšine. Zdôrazňujem, menšina či väčšina podľa určitých mechanizmov toho ktorého demokratického zriadenia.

  Demokracia je potrebná iba a len tam, kde existujú triedy, naopak nemôže existovať tam, kde triedy neexistujú. Na to, aby bola hospodárska nadvláda (diktatúra – dnes buržoázna, v socializme – proletárska, zachovaná) potrebuje táto trieda zvláštny nástroj moci, ktorý zabezpečuje aj jej politickú nadvládu a týmto zvláštnym orgánom moci je štát. Ďalším bodom, ktorý nechápu práve sociálne demokratické, rôzne oportunistické a revizionistické sily, tzv. euroľavičiari – je nutnosť násilného rozbitia a rozmetania starého buržoázneho štátu a nutnosť postavenia nového – proletárskeho.

  Štát práve preto, že vznikol z potrieb vládnucej triedy držať podrobené triedy na uzde, slúži tejto triede, nikdy nemôže revolučná trieda len tak prebrať starú štátnu mašinériu a chcieť prevádzať revolučné sociálne premeny spoločnosti so starým štátnym aparátom a vôbec jej demokratickým systémom. Túto možnosť dnes už nevylučuje len teória, ale aj (a práve pre nedodržanie marx-leninských zásad aj krvou zaplatené) praktické skúsenosti. Mnohí zväčša o diktatúre proletariátu nemajú jasnejšiu predstavu a médiami (rozumej buržoáziou) je tento pojem veľmi hanobený a prekrúcaný. Diktatúru proletariátu je treba chápať ako: 1. Nástroj proletárskej revolúcie – teda je nutno uplatňovať a budovať ju už za kapitalizmu, ako zomknutosť všetkých vykorisťovaných tried okolo proletariátu. 2. Diktatúru proletariátu ako panstvo proletariátu nad buržoáziou – diktatúra proletariátu nevzniká na základe buržoáznych poriadkov, lež práve v procese ich zvrhnutia po vyvlastnení kapitalistov v procese socializácie hlavných výrobných prostriedkov. 3. Diktatúra proletariátu môže mať viacero foriem (soviety, národný front, atď. atď.) podľa podmienok, jak objektívnych, tak subjektívnych, ale jej podstata tj. diktatúra proletariátu, musí zostať zachovaná.

  Buržoázna parlamentná demokracia je (buržoáziou) vydávaná za vrchol možnej spoločenskej demokratickej organizácie. Avšak môžeme vidieť, že tomu tak ani zďaleka nieje, môžeme vidieť v každodennom živote, že buržoázna demokracia obsahuje veľké množstvo – výnimiek, príkazov, zákazov, či obmedzení. Skrátka kapitalistická forma demokracie, buržoázna parlamentná demokracia je šitá buržoázii na mieru a na potláčanie proletariátu. Veľkou chybou, veľkou zradou páchanou na proletariáte je, keď aj tzv. komunistické strany vystupujú    s prebratou    maloburžoáznou    rétorikou a dokonca i vo svojich základných dokumentoch, teda stanovách, programe atď. atď., majú zakomponované napr., že tá a tá nemenovaná komunistická strana – u nás pod takýmto prívlastkom vystupujú dve – chápe parlamentnú demokraciu, ako sprostredkovanú účasť obyvateľstva na správe štátu, alebo že, cieľom tej a tej komunistickej strany je socializmus – a teraz pozor – politicky a hospodársky pluralitná spoločnosť slobodných a rovnoprávnych občanov, samosprávna prosperujúca a sociálne spravodlivá. Blá, blá, blá.

  Nepripomína vám to otrepané buržoázne (pardon, demokratické) žvásty? Veď nieje snáď práve pluralita buržoázny nástroj na rozbíjanie jednoty proletariátu? Akú vlastne chcete mať páni „komunisti“ stranu, pluralitnú, alebo jednotnú? Aký má byť proletariát, pluralitný, teda rozštiepený, alebo jednotný, teda organizovaný formou diktatúry proletariátu?

  Rovnako absurdne vyznieva i jeden z hlavných sloganov jednej z týchto dvoch strán nazývajúcich sa komunistickými – Za silný sociálny štát! Tiež to nieje nič nové a s podobným prekrúcaním marxistického pohľadu na štát bojoval už samotný Marx, či neskôr v jeho šľapajách idúci V. I. Lenin. „Nemecká robotnícka strana – aspoň ak prijme tento program za svoj – ukazuje, ako málo jej prešli socialistické idey do krvi; pokladá štát skôr za samostatnú podstatu, ktorá má svoje vlastné „duchovné, mravné, slobodné základy“ namiesto aby jestvjúcu spoločnosť (a toto platí o každej budúcej spoločnosti) pokladala za základ jestvujúceho štátu (alebo budúcu spoločnosť za základ budúceho štátu)“, „otázka znie: akou premenou prejde štátnosť v komunistickej spoločnosti? Inými slovami, ktoré spoločenské funkcie analogické s dnešnými funkciami štátu tam zostanú? Na túto otázku možno odpovedať iba vedecky a keby sme hoci aj tisíc ráz spájali slovo „ľud“ so slovom „štát“, nepriblížime sa k riešeniu problému ani krôčik. Medzi kapitalistickou a komunistickou spoločnosťou je obdobie revolučnej premeny jednej spoločnosti na druhú. Tomu zodpovedá i politické prechodné obdobie, v ktorom štát nemôže byť ničím iným ako revolučnou diktatúrou proletariátu.“ (K. Marx, Kritika Gothajského programu)

  Nechajme pokračovať V. I. Lenina – „Veď „ľudový štát práce“ je iba nové vydanie starého „slobodného ľudového štátu“, ktorým sa oháňali nemecký sociálni demokrati v sedemdesiatych rokoch (19. storočia – pozn. redakcie) a ktorý Engels pranieroval ako nezmysel. Výraz „ľudový štát práce“ je fráza hodná maloburžoázneho demokrata (typu nášho ľavého esera) – fráza, ktorá nahradzuje triedne pojmy mimotriednymi Vandervelde kladie vedľa seba vydobytie štátnej moci proletariátom (jednou triedou) i „ľudový štát“ pri čom nepozoruje že z toho vzniká zlátanina! U Kautského s jeho „čistou demokraciou“ vzniká  taká  istá  zlátanina,  také  isté  revolučné, malomeštiacke ignorovanie úloh triednej revolúcie, triednej, proletárskej diktatúry, triedneho (proletárskeho) štátu.“

Tak, a opäť sme svedkami používania nezmyselnej zlátaniny – vraj silný sociálny štát. A opäť títo vraj komunisti ani len nespomenú jeho triedny charakter, jeho triedny základ. S podobnými avantúrami a revíziou marxizmu-leninizmu prichádzal aj neslávne známy N. S. Chruščov, ktorý v rozpore, absolútnom rozpore s marx-leninskou filozofiou začal hlásať, že – socializmus bol úspešne vybudovaný, vykoristovateľské triedy boli definitívne porazené a ďalšia generácia už bude žiť v komunizme – alebo že – antagonizmus bol odstránený a z proletárskej strany sa stala strana všeľudová, zo štátu proletárskeho stal sa štát všeľudový!!!

Od tej doby sa komunistické hnutie nachádza v troskách a pokiaľ sa chce opäť pozdvihnúť a smerovať k revolúcii, musí bezpodmienečne otvoriť práve tieto otázky. Nejedná sa ani tak o samotnú osobu Stalina, či tzv. stalinizmus, ako skôr o opätovné nabratie revolučného kurzu, zavedenie principiálnej komunistickej (marx-leninskej, boľševickej) politiky o zbavenie sa revizionizmu a oportunizmu.

Buržoázia (reakcia) za reálneho socializmu pri každej príležitosti rozprávala aký je socialistický systém nedemokratický, totalitný, neslobodný, kým dnešní predstavitelia tzv. komunistických strán jej systém velebia a idú jej ruky bozkávať, len aby ich pustili do parlamentných lavíc. Že by už neplatilo, že aj táto demokracia je demokraciou len pre jednu triedu, demokraciou len pre bohatých? Nie, platí to stále a platiť aj bude, bez ohľadu na to, či to dnešní „eurokomunisti“ budú priznávať, alebo nie.

Komunisti nikdy netajili, že idú zvrhnúť jednu diktatúru (bohatých – buržoázie) a nahradiť ju druhou diktatúrou (chudobných – proletariátu). Proti kapitalistickému vymývaniu mozgov je treba postaviť marx-leninské, proti idealistickému dialekticko-materialistické zdôvodňovanie a vykorisťovaný proletár si dokáže uvedomiť, čo je jeho záujem – len najskôr treba zhodiť zo všeobecného pojmu demokracie, či demokratického socializmu rúško tajomstva a postaviť sa k otázke komunisticky – triedne. Toto sú kľúčové otázky rozštiepenosti komunistického hnutia a teda i kľúčové otázky jeho zjednotenia.

Martin Jágrik