ČO SME SA NAUČILI NA VI. HEMISFÉRICKOM STRETNUTÍ?
María
Luisa Mendonca na VI. hemisférickom stretnutí v Havane, predstavila delegátom
podujatia dojímavý filmový dokument o ručnom zbere cukrovej trstiny v Brazílii.
Matría Luisa film uviedla nasledujúcimi slovami:
Vieme, že väčšina vojen v poslednom období sa vedie hlavne kvôli energetickým zdrojom. Kým spotreba energií je garantovaná pre bohatých, tak vo vyspelých, ako v rozvojových krajinách, väčšina chudobných vo svete nemá prístup ani ku základným službám. Spotreba energie na hlavu v USA predstavuje 13 000 kW, svetový priemer je 2429 a v Latinskej Amerike 1 601 kW.
Súkromný monopol energetických zdrojov zaručujú doložky v bilaterálnych alebo multilaterálnych dohodách o voľnom obchode (ALC).
Úlohou rozvojových štátov je vyrobiť lacnú energiu pre bohaté štáty, čo je vlastne novou fázou kolonializácie.
Je treba odmystifikovať propagandu o predpokladanej neškodnosti bioetanolu, vyrobeného z poľnohospodárskych plodín. Keďže cukrová trstina, určená na jeho výrobu, potrebuje veľké množstvá chemických látok, kontaminuje pôdu a zdroje pitnej vody.
Pri výrobe etanolu vzniká ako odpadový materiál, tzv. spodné víno. Pri výrobe 1 litra etanolu, vzniká 10-13 litrov spodného vína. Aj keď menšia množstvo môže byť použité ako hnojivo, veľké množstvá kontaminujú rieky a spodné vody. Keďže Brazília vyrába 17-18 miliárd litrov etanolu ročne, znamená to, že sa vyrobí až 170 miliárd litrov spodného vína, ktoré sa vylieva do pôdy. Môžete si predstaviť, aké to má dôsledky na ekológiu.
Na uľahčenie zberu cukrovej trstiny sa plantáže zapaľujú, čo má za následok úhyn mikroorganizmov v pôde, kontamináciu ovzdušia a poruchy dýchacích ciest.
Brazílsky národný ústav pre špecializované výskumy každoročne vyhlasuje v Sao Paule – kde sa vyrába takmer 60% etanolu – stav ohrozenia zdravia, pretože pri pálení cukrovej trstiny sa zníži vlhkosť ovzdušia na 13 – 15%.
Na rozšírení výroby agroenergií majú veľký záujem inštitúcie, ktoré vyvíjajú geneticky upravované organizmy ako napr. Monsanto, Syngenta, Dupont, Bass a Bayer.
V prípade Brazílie, podnik Votorantim vyrobil technológiu na pestovanie geneticky upravenej cukrovej trstiny, ktorá nie je potravinou. Táto technológia sa stále viac a viac rozširuje, pritom sa kontaminuje pôda na ktorej sa už nemôžu pestovať iné potravinové plodiny.
V rámci odnárodňovania brazílskeho územia, veľké nadnárodné spoločnosti skúpili významné cukrovary v tejto krajine: Bunge, Novo Group, ADM, Dreyfus a tiež George Soros a Bill Gates.
Expanzia výroby etanolu vyhnala poľnohospodárov z pôdy a urobila ich závislými na tzv. trstinovej ekonomike; nie je pravda, že „trstinový priemysel“ vytvára pracovné príležitosti – opak je pravdou, pretože obmedzuje priestor iným výrobným odvetviam
Zároveň je tu aj propaganda o výkonnosti tohoto priemyslu. Vieme dobre, že sa zakladá na lacnej pracovnej, dokonca , otrockej sile. Robotníci sú platení za množstvo nasekanej trstiny a nie za odpracované hodiny.
V štáte Sao Paulo, najväčšom výrobcovi cukrovej trstiny, ktorý používa najmodernešiu technológiu, úkol pre jedného sekáča je nasekať od 10 do 15 ton trstiny denne.
Pedro Ramos, profesor z univerzity v Campinas vypočítal, že v osemdesiatych rokoch jeden robotník nasekal za deň 4 tony, za ktoré dostal pribižne 5 dolárov. V súčasnosti, aby zarobil 3 doláre, musí nasekať 15 ton.
Samotné ministerstvo práce v Brazílii urobilo štúdiu z ktorej vychádza, že predtým 100 m2 trstiny sa rovnalo 10 tonám; teraz, pri geneticky upravenej trstine, je treba nasekať na 10 ton – 300m2. To znamená, že dnes musí sekáč nasekať 3x viac trstiny. Táto forma vykorisťovania má na svedomí viacero ťažko nemocných, dokonca aj mŕtvych.
Výskumná pracovníčka Ministerstva práce Brazílie v Sao Paule povedala, že brazílsky cukor a etanol sú vykúpané v krvi. V roku 2005 bolo zaregistrované v Sao Paule 450 úmrtí sekáčov, ktorí zomreli na infarkt alebo rakovinu alebo boli zavraždení alebo sa stali obeťami dopravných a iných nešťastí; doprava na plantáže je veľmi problematická. María Cristina Gonzaca, ktorá urobila prieskum na ministerstve práce uviedla, že za posledných päť rokov zomrelo len v Sao Paule 1 383 sekáčov cukrovej trstiny.
V tomto sektore je bežná otrocká práca. Robotníci sa zgrupujú v prevažnej väčšine zo severovýchodu krajiny alebo z Minas Gerais, najatí sprostredkovateľmi, ktorým tu hovoria „mačky“.
V roku 2006 urobila prokuratúra kontroly v 74 cukrovaroch a im príslušných plantážach v Sao Paule a na všetky podala súdnu žalobu. Len v r. 2007 advokáti ministerstva práce zaznamenali v Sao Paule 288 prípadov, keď robotníci pracovali v podmienkach otrokárskeho zriadenia. V tom istom mesiaci, v štáte Mato Grosso, sa zistilo, že sa tu bežne, na plantážach, využíva práca pôvodných obyvateľov, ako v časoch otrokov.
O aké podmienky ide? Pracujú bez registrácie, bez ochraných prostriedkov, bez nevyhnutných potravín a vody, bez možnosti sociálnych hygienických zariadení a v hrozných ubytovniach; okrem toho musia platiť za ubytovanie a za drahú stravu, za pracovné nástroje a pracovnú odev a v prípade úrazu sa im nedostane príslušného ošetrenia.
Pre nás je teraz najdôležitejšie, odstrániť veľkostatky; pretože za týmto moderným obrazom cukrovarníckeho priemyslu sa skrýva hlavný problém - veľkostatky planáží cukrovej trstiny v Brazílii a v iných štátoch Latinskej Ameriky.
V tomto dokumentárnom filme budete vidieť podmienky, v ktorých pracujú robotníci na plantážach. Je urobený v regiónoch, ktoré majú najväčšie trstinové plantáže.
Dokument vyrobila Pastorálna komisia zeme v Brazílii, v splupráci s odborom lesníkov v štáte Pernambuco.
Potiaľ María Luisa. Nasledujú vyjadrenia viacerých osôb, buď identifikovaných alebo jednoducho označených ako muž, žena, či mladík:
° Severino Francisco da Silva: keď som mal 8 rokov, presťahovali sme do cukrovaru Junco. Pomáhal som otcovi viazať trstinu. Pracoval som na plantážach cukrovaru Junko do 15 rokov.
° Žena: Pracujem vna tomto mieste 36 rokov. Tu som sa vydala a porodila 11 detí.
° Muž: Ani neviem koľko rokov sekám cukrovú trstinu.
° Začal som tu pracovať keď som mal 7 rokov. Môj život to je sekať a čistiť trstinu.
° Tu som sa narodil, mám 23 rokov.
° Pracujem tu v Planta Salgado 13 rokov. Sadila som trstinu, hnojila som ju, čistila a plela .
° Severina Conceisao: Viem robiť všetky práce. Od hnojenia až po sekanie trstiny. Robila som všetko aj tehotná, s bruchom ako balón.
° Všetky práce sú ťažké, ale sekanie trstiny je v Brazílii tá najťažšia.
° Edleuza: Doma musím robiť všetky domáce práce, lenže veľakrát som nemohla ani navariť, ani vyprať, čo som mala tak dorezané ruky.
° Adriano Silva: Problémom je, že administrátor má veľké nároky. Sú dni, keď človek dostane výplatu, ale sú dni, keď ju nedostane.
° Misael:Situácia tu je zvrátená. Hospodár sa nám snaží ubrať na váhe trstiny. Tvrdí, že on má pravdu. Pracujeme ako otroci, už sa to nedá vydžať.
° Marcos: Práca sekáča cukrovej trstiny je práca pre otrokov. Ideme na plantáž o tretej ráno a vraciame sa o ôsmej večer.
° Muž: V barákoch nemáme vodu, musíme sa umývať v potoku.
° Mladík: Nie je ani drevo, aby sme si mohli navariť. Musíme ho hľadať v zdialenom lese.
° Muž: jeme len to, čo si donesieme z domu. Keď nie, tak nejeme, ideme ďalej.
° Mladík: Ťažko pracujúci sa potrebuje aj dobre najesť. Majiteľ cukrovaru si užíva výsad a mi tu vonku, trpíme.
° Žena: Nahladovala som sa dosť. Veľakrát som šla spať o hlade, nemala som nič ani pre dcérku. Dokonca som nemala ani na soľ.
° Egidio Pereira: Ak má človek dve-tri deti, musí sa snažiť, aby nepomreli od hladu.
° Ivete Calvacando: Tu plat neexistuje. Treba očistiť tonu trstiny za osem reálov.
° Žena: Plat? Čo to je?
° Reginaldo Souza: niekedy nám platia v peniazoch, ale v zime väčšinou len tovarom. Zapisujú si čo sme zarobili a za tú sumu nakúpia.
° Muž: Hospodár robí s nami čo sa mu zachce. Minule som ho požiadal, aby odvážil čo som nasekal, neurobil to. Potom ma nezapíše a ja pracujem zadarmo.
° Clovis da Silva: To nás tu zabije! Človek ide sekať, myslí si, že niečo zarobí a ke%d príde hospodár, povie, že tá práca je nanič.
° Natanael. Vozia nás na kamiónoch, na ktorých prevážajú zvieratá; keď vezú pánovho koňa, tak mu tam dajú vedro vody, piliny, žrádlo a sprievodcu. My sa vezieme horšie ako zvieratá. Tento eko- alkohol v ničom nepomáha robotníkom, iba majiteľom. Pre nás by bolo dobré, keby jeho výroba vytvárala pracovné miesta; to sa ale nedeje, práve naopak.
° José Loureno: Oni majú vždy pravdu, pretože v Štátnej komore majú svojho zástupcu. Veľa majiteľov cukrovarov alebo ich rodinných príslušníkov sú poslancami alebo vysokými funkcionármi, takže a neoklamú.
° Zdá sa, že naša bieda sa nikdy neskončí. Nemáme dovolenku, trinásty plat, nič. Dokona nám neplatia ani štvrtinu platu, čo je povinné. Z toho si na konci roka kupujeme nejaké ošatenie pre nás a pre deti.
° Žena: ja som riadne zaregistrovaná a nič z toho mi neplatia.
° Muž: Už 12 rokov nám veľkostatkár neplatí ani dovolenku, ani 13. plat.
° Muž: nemôžeš ochorieť, pracuješ nocou a dňom, celý čas na náklaďáku. Stratil som tu zdravie.
° Reinaldo: Raz, keď som mal len sandále, zasekol som mačetou do nohy; dokončil som smenu a išiel domov.
° Mladík: Ja som bol tri dni chorý, bol som u lekára, pýtal som si potvrdenie – nedal mi ho, a preto mi nezaplatili.
° Valdemar: Ten jed, čo používame, spôsobuje veľa nemocí: rakovinu kože, kostí, krvi...
° Muž: V období medzi zbermi, prakticky nemáme prácu
° Muž: Som tu, lebo ma drží nádej, že niekedy získam kúsok pôdy, aby som ju obrobil a nakŕmil seba a moje deti a vnúčatá.
Existuje aj niečo inšie? Koniec dokumentárneho filmu.
Nik nemôže byť vďačnejší ako ja, ktorému tento materiál privodil spomienky na detstvo, na vek, kedy človek je veľmi aktívny.
Narodil som sa na veľkostatku s plantážami cukrovej trstiny, ktorý bol zo všetkých strán obkolesený neuveriteľne veľkými plochami pôdy, patriacimi americkým nadnárodným spoločnostiam. Ich celková área predstavovala 250 tisíc hektárov. Sekanie bolo ručné, trstina sa sekala zelená, nie spálená, hnojivá sa nepoužívali, a jedna sadenica vydržala 15 rokov. Aj vtedy bola pracovná sila veľmi lacná a spoločnosti zarábali veľké penize.
Majiteľ trstinovej plantáže bol bývalý španielsky vojak z Galície, z chudobnej rodiny, ktorého poslali na Kubu ako vojaka, namiesto synáčka bohatej rodiny, ktorá zaň zaplatila. Po skončení vojny sa vrátil do vlasti, aj keď neskoršie odišiel, tak ako mnohí Španieli, do Latinskej Ameriky; v tomto prípade Galícijčan sa rozhodol ostať na Kube. Pracoval ako nádenník v United Fruit Company. Bol dobrým organizátorom, získal pre firmu veľa sezónnych robotníkov, postúpil na miesto najímateľa, neskôr kúpil pozemok na juhu veľkej americkej firmy z peňazí, ktoré mu vyplatili ako podiel zo zisku. Počet obyvateľov v tejto východnej časti ostrova, známej z bojov za oslobodenie, značne narástol, problém bol, že nemali pôdu; v tých časoch väčšinu poľnohospodárskych prác vykonávali bývalí otroci alebo ich potomkovia a emigranti z Haiti. Haiťania nemali rodiny, prichádzali sami. Bývali v spoločných barakoch zo strechou z palmových listov, medzi sebou mali dve-tri ženy. Počas krátkej sezóny zberu trstiny im otvorili kohútie zápasy, na ktorých Haiťania prehrávali svoje mizerné zárobky a za ostatok kupovali potraviny, ktoré, preto že ich kúpa mala mnoho sprostredkovateľov, boli veľmi drahé.
Majiteľ trstinovej farmy - Galícijčan – žil priamo na nej. Vychádzal, len aby si obhliadol plantáže a vypočul každého, ktorý mu mal čo povedať. V mnohých prípadoch pomohol viac z ľudského ako ekonomického hľadiska, pretože mohol rozhodovať.
Hospodári United Fruit Company boli dôkladne vyselektovaní Američania, dobre platení. Žili so svojimi rodinami v exkluzívnych vilách, v prekrásnych lokalitách. Boli ako vzdialení bohovia. Nikdy ich nebolo vidieť na plantážach, kde sa sekala cukrová trstina. Akcionári týchto spoločností žili v USA alebo inde na svete. Náklady na plantáže boli vopred vypočítané, nikto ich nemohol prekročiť ani o halier.
Poznám veľmi dobre rodinu emigranta, pôvodom Galícijčana, ktorý sa po druhýkrát oženil s mladou kubánskou vidiečankou, veľmi chudobnou, ktorá tak ako on, nemohla chodiť do školy. Bola veľmi obetavá a nanajvýš zasvätená svojej rodine a hospodárskym prácam na farme.
Tí ktorí čítajú tieto reflexie v zahraničí budú zrejme prekvapení, keď im poviem, že majiteľom spomínanej farmy bol môj otec. Som tretím zo siedmych detí týchto manželov. Narodili sme sa na farme, ďaleko od akejkoľvek nemocnice, pri pôrodoch pomáhala babica - tiež vidiečanka - telom a dušou oddaná svojej úlohe. Všetky pozemky našej farmy boli odovzdané Revolúcii.
Ešte chcem dodať, že plne podporujeme dekrét o znárodnení patentu jednej farmaceutickej firmy na výrobu a komercializáciu lieku na liečbu AIDS ( Efavirenz) v Brazílii , neúnosne drahého – ako veľa iných – a zároveň vyjadrujeme našu spokojnosť, že sa našlo riešenie nezhody, ktorú mala Brazília s Bolíviou, ohľadne dvoch ropných rafinárií.
Znovu potvrdzujem, že si hlboko ctíme bratský brazílsky národ.