Fašizácia v Pobaltí pokračuje!

  Fašistickí pohrobkovia v pobaltských krajinách si opäť prišli na svoje. Tento krát v Estónsku. V týchto dňoch bol  premiestnený pamätník Červenej armády z centra Tallinu na vojenský cintorín.  Nejde o nič iné, len o ďalší pokus o prekrútenie histórie a o to, aby fašistickými pohrobkami toľko nenávidený symbol zmizol z očí verejnosti. Cieľ celej tejto akcie by sa dal aj vyjadriť naším starým príslovím - zmizne z očí - zmizne z mysle. Podobne sa postupovalo aj u nás po roku 1989, takže nejde o nič nového. Takto mnoho ľudí ani nevie o mnohých udalostiach či osobnostiach histórie, pretože už neexistuje nič, čo by ich pripomínalo. Našťastie u nás to nedošlo tak ďaleko, aby sa odstraňovali pamätníky pripomínajúce udalosti z čias druhej svetovej vojny aj keď takéto pokusy tu už boli. V pobaltských krajinách však prekrucovanie histórie dotiahli až do dokonalosti. Rúcajú sa pamätníky vojakom Červenej armády a namiesto nich čestné miesto na mnohých cintorínoch zaberajú pomníky  fašistickým vrahom z radov pobaltských divízií SS. Mnohí z nich dodnes beztrestne pobehujú po svete a v súčasnosti sú vo svojich krajinách oslavovaný takmer ako hrdinovia. Dnes už ani to slovíčko takmer nieje potrebné, estónski esesáci majú svoje spolky, poriadajú uniformované pochody mestom, ich arogancia nepozná hraníc.

  Svedectvom toho je aj to, že ešte pár dní pred odstránením pamätníka vojaka Červenej armády vykonávali u neho svoju „stráž“ ako keby chceli ukázať, že ešte pár dní a prídu si na svoje. A tak sa aj stalo. Našťastie to nenechalo ľahostajnými príslušníkov ruskej menšiny v Estónsku, ktorí sa pokúšali odstráneniu zabrániť. Protesty Rusov, hlavne z radov mladých ľudí prerástli dokonca do zrážok s políciou, zatknutých bolo okolo 1000 ľudí.  Výsledkom nočných zrážok bolo niekoľko stoviek zranených a jeden mŕtvy. Situácia došla až tak ďaleko, že úrady vyhlásili zákaz prvomájových zhromaždení. Ale aj bez odstránenia pamätníka by dôvodov na protesty bolo dosť. Práva ruskej menšiny (ale dosť veľkej!) sú v pobaltských štátoch brutálne potlačované, z Rusov vlády týchto štátov spravili, dalo by sa povedať, občanov druhej kategórie. Od demokracie majú tieto štáty pekne ďaleko, ale to našich bojovníkov za „ľudské práva“ nezaujíma. Predsa len sa im viac vyplatí kopať do Kuby či Bieloruska, samozrejme s tým, že to majú aj náležite zaplatené. Zatiaľ neviem ani o jednom združení i nadácii ktorá by sa u nás zaujímala o práva Rusov žijúcich v Estónsku. A asi sa ničoho takého nedočkáme. Však koho z dnešných pánov „demokratov“ by zaujímali práva ruskej menšiny v Estónku pokiaľ by to pre nich neznamenalo žiaden ekonomický prínos? Pre pánov „demokratov“ typu Havla asi nieje dosť atraktívnou témou to, že tisícom ľudí sú  v týchto krajinách upierané práva i na vlastný jazyk a vzdelávanie. Rovnako je to v týchto krajinách i s politickými právami, tie sú tiež upierané hlavne Rusom a existencia komunistických strán v týchto krajinách je prakticky nemožná, či sa musia kryť za iný, nevinne znejúci názov a symboliku. Inak je možné existovať len v ilegalite. Keď už sa darí prekrucovanie histórie tam, je našou povinnosťou brániť tomu, aby sa tak dialo aj u nás. Je treba otvorene povedať ako sa veci majú. Je treba otvorene povedať, že sloboda k nám prišla z východu, že bola vykúpená tisícami obetí hlavne z radov vojakov Červenej armády. Nesmie sa zabudnúť kto má hlavný podiel na porážke fašizmu. A pravdou je, že je to hlavne Sovietsky zväz na čele s J. V. Stalinom. História sa dá prekrútiť ale nie zmeniť!

-bubo-

autor je dopisovateľom Avantgardy