Gorbačov – zradca myšlienok komunizmu

  Meno Michaila Sergejeviča Gorbačova sa z momentu, kedy sa stal 1. tajomníkom KSSZ spájali s nádejami na zlepšenie situácie v strane, v krajine a v celom východnom bloku. Ako sa neskôr ukázalo opak sa stal pravdou.

   Na začiatku 80-tych rokov bola celá krajina v úplnej stagnácii. V priebehu štyroch rokov zomreli traja prvý tajomníci strany. Leonid Iljič   Brežnev zomrel v roku 1982.  Jeho nástupca Jurij Vladimirovič Andropov zomrel v roku 1984 a Konstantin Ustinovič Černenko zomrel v roku 1985. A tak sa v marci 1985 stal Michail Segejevič Gorbačov ďalšou hlavou Sovietskeho zväzu. Jednou z jeho prvých reforiem bola tzv. antialkoholická kampaň. Nelichotivú situáciu v sovietskej spoločnosti sčasti spôsobenú aj nadmernou konzumáciou alkoholu sa pokúsil vyriešiť obmedzením výroby alkoholu, zvýšením jeho cien, vystrihnutím scén z filmov kde sa pil alkohol a postihmi za jeho pitie na verejnosti. Tieto opatrenia však mali úplne opačný účinok – v krajine sa vo veľkom rozmohlo pálenie alkoholu po domácky. Pilo sa tak či tak, akurát s jedným rozdielom. A to tým, že štátna pokladnica prišla o stovky miliónov z príjmov z predaja alkoholu. Toto bol jeden príklad z nezmyselných reforiem obdobia perestrojky.

   Perestojka (prestavba) bol súbor Gorbačovových reforiem , ktoré mali dostať krajinu zo zlej situácie. Tieto reformy sa týkali ekonomiky, politiky a spoločenského života.

   Pre mnohých je veľmi významnou reformou tzv. glasnosť. Išlo vlastne o zrušenie cenzúry. Otvorene sa začalo hovoriť o chybách minulosti, začali sa premietať zakázané filmy a nakrúcať im podobné. V masmédiách sa začala objavovať otvorená kritika na stranu a predstaviteľov štátu.

   Ekonomika Sovietskeho zväzu mala byť pozdvihnutá pomocou tzv. „uskorenia“ (urýchlenia). Hlavnou myšlienkou bolo za veľmi krátku dobu pozdvihnúť celú ekonomiku.

Výsledkom boli však len obchody bez dostatočných zásob základných tovarov a pred nimi stojace nekonečné rady sovietskych občanov. V krajine sa dokonca obnovil systém prídelových lístkov! Štátny deficit sa z 0 v roku 1985 zvýšil na 109 miliárd rubľov v roku 1991! Zahraničný dlh ZSSR sa za obdobie Gorbačovovej vlády zvýšil takmer päťnásobne. Z 25 miliárd dolárov v roku 1985 na 120 miliárd dolárov v roku 1991! Výsledkom toho sa stala hyperinflácia. S dlhmi, ktoré Gorbačov spravil v mene svojej perestrojky sa Rusko dokázalo vysporiadať až 15 rokov od konca jeho vlády v roku 1991.

   Reformy neobišli ani samotnú stranu, politický život. A to malo za následok aj pohyb v spoločenskom živote. Asi najvýznamnejším prvkom tohto typu reforiem bolo „zdemokratizovanie“ volieb zástupcov do vyšších  orgánov strany a štátu. Príležitosť začali dostávať aj nestraníci. V KSSZ sa pod vplyvom vytvorilo niekoľko názorových platforiem. Vo vedení strany sa začal boj o moc medzi stúpencami Gorbačova a jeho reforiem a medzi skupinou komunistov, ktorí vedeli, že to čo sa deje nie je správne, ktorí ostávali verní marxisticko – leninským zásadám a nemienili z nich ustúpiť. Otvorene nesúhlasili s nastoleným kurzom krajiny. Svoj boj však neviedli len na tomto fronte. Boli nútení sa brániť aj proti útokom zo strany pomaly ale isto sa formujúcej demokratickej opozície. Ich hlavnou zbraňou boli chybné reformy Gorbačova, bez ohľadu na to, či stranu ovládalo reformné alebo konzervatívne - marxisticko – leninské krídlo. Tak ako konzervatívci aj Gorbačov musel čeliť útokom z dvoch strán a situácia sa mu čoraz viac vymykala z rúk. Vyvrcholením bolo zrušenie vedúcej úlohy strany, ktorá bola zakotvená v ústave.

  Spolu s týmito problémami sa vynorili aj problémy národnostné. Protiruské nálady začali prevládať najmä v mysliach obyvateľov pobaltských a kaukazských krajín. A aj tieto skutočnosti sa podpísali pod budúci rozpad Sovietskeho zväzu.

   Záchrannú brzdu sa pokúsili zatiahnuť členovia konzervatívneho krídla strany. 19. augusta skupina konzervatívcov využila neprítomnosť Gorbačova, ktorý sa nachádzal na Kryme, a s pomocou KGB a ministerstiev obrany a vnútra sa pokúsili uchopiť moc v krajine a nastoliť konečne poriadok. Založili Štátny výbor pre mimoriadne situácie. Do Moskvy bola povolaná armáda, špeciálne jednotky ministerstva vnútra, boli vydané zatykače na vodcov demokratickej opozície. Jeden z hlavných predstaviteľov demokracie Boris Jeľcin sa spolu so svojimi prívržencami uchýlili do Budovy Najvyššieho sovietu RSFSR (tzv. Biely dom). Okolo budovy sa okrem armády, ktorá ju obkľúčila zhromaždili aj desaťtisíce stúpencov Jeľcina a tak znemožnili jeho dobytie špeciálnymi jednotkami, ktoré neskôr odmietli poslušnosť Štátnemu výboru pre mimoriadne situácie. Výsledkom tohto pokusu o prevzatie moci boli štyria mŕtvy. Postupnými chybami výbor stratil aj tú poslednú moc ktorá mu ostala, jeho predstavitelia boli zatknutí, 22. augusta sa do Moskvy vracia Gorbačov, ktorý ale už stratil fakticky všetku moc. Hrdinom týchto dní sa stal Boris Nikolajevič Jeľcin, prezident RSFSR a budúci prezident RF. Ako však ukázal čas ani on nebol pre Rusko tou správnou voľbou.

   Do decembra vyhlásili nezávislosť všetky zväzové republiky a 25. decembra Gorbačov abdikuje na svoje funkcie. Sovietsky zväz prestal oficiálne existovať 31. decembra 1991.

   Avšak bola by chyba odsudzovať snahu o reformy ako takú. To, že Sovietsky zväz potreboval reformy je fakt. Išlo len o to, aké reformy, ako ich spraviť a ako ich načasovať. Je nezmyselné reformy urýchľovať, najmä ak ide o tak dôležitú oblasť ako je ekonomika. Čo sa týka glasnosti bolo by nesprávne zľahčovať ju. Ale táto reforma bola mimoriadne zle načasovaná. Ekonomické reformy mali mať prednosť pred tými politickými. Tým by sa vyrazila zbraň z rúk budúcej opozície. V našom prípade si Gorbačov vybral tú ľahšiu cestu – zrušil cenzúru a až potom začal s ekonomickou časťou reforiem. Masmédia a obyvateľstvo ako aj časť členov strany sa obrátili proti nemu a začali ho otvorene kritizovať. Jedna zlá reforma striedala druhú, čo nakoniec viedlo k jeho pádu.

   V súčasnosti, ale bolo to tak aj pred dvadsiatimi rokmi, je Gorbačov oveľa obľúbenejší v zahraničí ako doma. Svedčí o tom aj jeho pokus o návrat do politiky v prezidentských voľbách v roku 1996. Získal len mizerné 1%!   Kým v zahraničí bol symbolom slobody a demokracie, pre svoj ľud bol symbolom slabosti,  nerozhodnosti a nerozvážnosti. Kým doma jeho ľudia stáli v radoch pred zle zásobovanými obchodmi, on si chodil do zahraničia po ocenenia, po pochvaly a „pohladenia“ za pre Západ dobre vykonanú prácu. Dnes je typickým príkladom oportunistu a revizionistu. Jeho politika ústupčivosti, bezzásadovosti a prispôsobovania sa priviedla celý socialistický tábor ku kolapsu. Svoj nekomunistický charakter, ktorý nemá s marxizmom – leninizmom nič spoločné naplno prejavil v roku 2001, keď sa stal spoluzakladateľom a predsedom Sociálnodemokratickej strany Ruska. Nech je preto pre nás, komunistov, Gorbačov  a jeho snahy o demokratické reformy poučením. Nedovoľme aby sa do čela komunistických strán a komunistického hnutia dostali ľudia ako on – zradcovia odkazu Marxa, Engelsa a Lenina!

Artur Bekmatov

čitateľ a dopisovateľ časopisu Avantgarda