Regan bol zakladateľom Kubánsko-americkej národnej nadácie, ktorej neslávna
úloha, torú zohrala v blokáde a terorizme proti Kube, bola zverejnená až vtedy,
keď sa vláda USA rozhodla odtajniť tajné dokumenty, aj keď obsahujú množstvo
hanebných škrtov. Keby sme boli vedeli o nich skôr, neboli by sme zmenili naše
správanie. Keď sme sa 30. marca 1981 dozvedeli, že bol spáchaný atentát na Reagana so zbraňou malého kalibru, poslali sme mu našu spoluúčasť s odsúdením takého činu. Jedna zo striel kalibru 22 mu prenikla do pľúc, čo bolo veľmi nebezpečné a bolestivé. Naše posolstvo Reaganovi je identické, aké použil v rozhovore so šéfom kancelárie záujmov USA v Havane Wayne Smithom vtedajší kubánsky minister zahraničia Isidoro Malmierca. Pokračuje rozhovor medzi obidvoma menovanými:
Isidoro Malmierca: Pozvali sme Vás na výslovnú žiadosť prezidenta Fidela Castra. Požiadal ma, aby som Vám odovzdal poďakovanie za informáciu, ktorú ste nám dali prostredníctvom Joaquina Mása, ohľadne atentátu spáchaného na prezidenta Reagana. Zároveň tiež chceme, v mene prezidenta Fidela Castra, vyjadriť poľutovanie nad týmto činom spolu so želaním, aby sa prezident Reagan čím skôr uzdravil.
Wayne Smith: ďakujem pekne.
Isidoro Malmierca: Dostávali sme informácie o lekárskej starostlivosti, ktorú mu poskytujú. Aj Vy ste na začiatku boli informovaní, že stav nie je vážny, ibaže teraz sa zdá, že nie je to také jednoduché, pretože sa musí podrobiť chirurgickému zákroku.
Wayne Smith: Áno. Mysleli sme, že je už po operácii, ibaže teraz sme počuli v rozhlase, že len začínajú operovať; takže dúfame, že to nebude trvať viac ako hodinu, pretože taká trojhodinová operácia u 70 ročného človeka nie je nič ľahké. Hovoria síce, je jeho prípad nie je komplikovaný a že je stabilizovaný. Dúfame, že všetko dobre dopadne. Som vám vďačný za Váš záujem a za želanie uzdravenia od prezidenta Fidela Castra.
Isidoro Malmierca: Tiež vo Washingtone pán Frechette šiel do Kancelárie záujmov Kuby a informoval nás o danej situácii. Povedal nám, že aj Vás informovali. Dobre teda, Fidel Castro mi uložil za povinnosť, osobne sa s Vami porozprávať a vyjadriť Vám naše úprimné želanie, aby sa prezident Reagan čím skôr uzdravil.
Wayne Smith: Ďakujem. Bože, nie je to ľahké! Prezident Kennedy bol zavraždený v Dallase a zdá sa, že aj tento atentátnik na Reagana je z Dallasu. Žije teraz v Colorade, ale je z Dallasu. Neviem...
Isidoro Malmierca: Čítal som niektoré káblografické správy, že sa narodil blízko Denveru, 30 km od Denveru.
Wayne Smith: Neviem, jeden z mojich konzulov mi povedal, že počul z rozhlasu, že atentátnik študoval na tej istej škole. Zdá sa, že nejaké roky žil v Dallase. Neviem, čo to má Dallas vo vzduchu.
Isidoro Malmierca: Hovoria, že je jedným z troch bratov, a že ich otec podniká v naftárskom priemysle.
Wayne Smith: Otec áno, ale syn má 22 rokov, bol študentom na univerzite v Yale, ale prednedávnom prestal študovať. Možno je zatrpknutý, cíti sa stroskotancom a konal v afekte. Aby som bol úprimný, som rád, že je to taký prípad, a že sa nejedná o nejakého Portorikánca a pod., do čoho by bola zavlečená politika.
Isidoro Malmierca: Boli by tu špekulácie o plitických motívoch.
Wayne Smith: Samozrejme, to by mohlo podnietiť ku politickým interpretáciám. Takto, keď sa jedná o belocha a ešte z Colorada, z Texasu; politické interpretácie tu nemajú miesto.
Isidoro Malmierca: Už tu boli aj nejaké informácie od polície, že sa jedná o jednotlivca, ktorý nemal spojenie so žiadnou skupinou...
Wayne Smith: Áno, sú tu informácie, že musí byť blázon alebo fanatik, takto sa priblížiť ku prezidentovi...No dobre, ihneď bol zadržaný. Vytiahol revolver a vystrelil...
Isidoro Malmierca: Brady je mŕtvy?
Wayne Smith: Nie.
Isidoro Malmierca: Hovorili, že zomrel.
Wayne Smith: Áno, hovorilo sa, že zomrel, ale teraz sa hovorí, že žije, že je vo vážnom stave, ale že žije. Keby to nebol kaliber 22, ale 45, tak už by nežil... zdá sa mi, že ho strelili do hlavy, áno, do hlavy...to nie je nič dobré, nie je tu veľká nádej.
Isidoro Malmierca: Strela do hlavy, akéhokoľvek kalibru, je vážna vec.
Wayne Smith: Brady je vo vážnom stave. Je možné, že prežije, ale bude len vegetovať.
Isidro Malmierca: Ľutujem, že dôvodom nášho stretnutia bola taká žalostná situácia.
Wayne Smith: Ďakujem za Vašu spolúčasť a želania skorého uzdravenia prezidentovi Reaganovi. Ihneď teraz pošlem správu mojej vláde o našom rozhovore a Vás chcem úctivo požiadať, aby ste prezidentovi Fidelovi Castrovi odovzdali moje poďakovanie.
Nedočkali sme sa žiadneho poďakovania. Rozhovor, ktorý spracoval minister Malmierca hovorí sám za seba. Wayne je dnes permanentným bojovníkom za zrušenie blokády a proti agresiám voči Kube.
Tu ale nekončí história nášho správania sa voči prezidentovi štátu, ktorý od čias Einsenhowera vypracoval stovky plánov na moju fyzickú likvidáciu.
Informácia, ktorú v lete 1984 odovzdali tajne jednému nášmu členovi ochranky kubánskych zástupcov pri OSN, varovala pred možným atentátom na prezidenta Ronalda Reagana; pripravovala ho jedna ultrapravicová skupina v Severnej Karolíne. Po jej prečítaní sme sa rozhodli, ihneď o tom informovať severoamerické úrady. Náš dôstojník bezpečnostnej služby navrhol, aby sme podali informáciu prostredníctvom C. Mullera, šéfa americkej misie pri ONU, s ktorým spolupracoval pri zabezpečovaní ochrany kubánskych delegácií, pri Ich návštevách medinárodných organizmov.
Atentát sa mal uskutočniť v krátkej dobe, pri Reaganovej návšteve Severnej Karolíny, v rámci jeho druhej prezidentskej kampane. Informácia bola kompletná; obsahovala mená atentátnikov, deň, hodinu a miesto atentátu; zbrane, ktoré budú použité a tiež, kde ich majú ukryté. Okrem toho, bolo tam aj miesto schôdze atentátnikov a tiež ich krátky rozhovor.
Informácia bola odovzdaná Mullerovi v budove, ktorá sídlila o dve ulice od kubánskej misie. Obsahovala všetky podrobnosti, s dôrazom na dátum, miesto a mená osôb, ktoré majú atentát vykonať.
Náš dôstojník ho informoval, že dostal príkaz od kubánskej vlády, odovzdať urýchlene túto správu, a že jeho vybrali preto, že bol dôstojníkom, ktorý pozná problémy bezpečnosti.
Muller si informáciu dôkladne prečítal, aby sa ubezpečil, či je pôvodná a či obsahuje všetky dôležité údaje. Opýtal sa na zdroj a povedal, že severoamerická tajná služba bude musieť vypočuť funkcionárov kubánskeho zastúpenia.
Rozhovor s kubánskymi zástupcami sa uskutočnil v byte 34-F na 34. poschodí 92. ulice na Manhattane.
Agentmi boli dvaja mladí Severoameričania, bieli, ostrihaní na ježka, ktorí chceli vedieť, ako sa k nám dostala informácia. Presvedčili sa o totožnosti informácie.
Agenti tajných služieb chceli vedieť, kto nám poskytol informáciu a ako sme sa k nej dostali. Odpoveď bola tá istá, akú dostal Muller.
Budúci pondelok sme sa dozvedeli, že Federálny vyšetrovací úrad zadržal v Severnej Karolíne, skupinu osôb, obvinených zo všetkého možného, len nie z pokusu o atentát na prezidenta Reagana.
Štyri-päť dní po zadržaní skupiny, Muller pozval nášho dôstojníka na obed do reštaurácie delegátov OSN. Prvé čo mu povedal bolo, aby odovzdal kubánskej vláde poďakovanie vlády USA za poskytnutú informáciu a potvrdil, že sám sa zúčastnil zásahu proti atentátnikom. Kubánsky protiteroristický bojovník zachránil život americkému prezidentovi!
Niektorá severoamerická tlač uvádza 700 stránkový Reaganov denník, ktorý si viedol od nástupu do prezidentskej funkcie, až do jej odovzdania Bushovi st., ako dôkaz, že jeho vláda nebola proti Kube taká agresívna.
Podľa toho ale, čo hovorí Robert McFarlane, vtedajší zástupca štátneho tajomníka podliehajúci Alexandrovi Haigovi, to tak nebolo. Citujem: „Zo všetkých severoamerických vlád, ktoré vládli za Fidela Castra (od r.1959) Reaganova bola najmenej adekvátna na dialóg s komunistickým režimom Kuby“.
Môže byť, že Reagan sa cítil trochu zaviazaný za našu spoluúčasť, keď sa v r. 1981 stal obeťou atentátu a tiež za varovanie pred hroziacim nebezpečenstvom, o ktorom sme informovali Mullera.
Reagan ako prvý podpísal s Kubou Migračnú dohodu, aj keď nesmel zabudnúť na to, čo ho obklopovalo a že ešte „pravičiarskejší“ ako on, by ho fyzicky zlikvidovali, tak ako to urobili z Kennedym potom, ako prežil strach z rizika vzpuknutia nukleárnej vojny. Reagan rozhodne zmenil svoju politiku voči Kube vo volebnom roku, nesplnil podpísanú migračnú dohodu – udelenie 20 000 víz ročne Kubáncom na vstup do USA – udelil menej ako tisíc a zachoval aj zákon o „dojednaní“, ktorý má na svedomí toľké kubánske životy.
11. septembra 2001 zažil náš sused skutočný chaos. Dlho tam nesmeli pristávať lietadlá. Nespočetne veľa lietadiel krúžilo vo vzduchu. Severoamerické masmédia vysielali správy do celého sveta. Informovali o tisíckach obetí v New Yorku, ktorými, okrem zamestnancov v Dvojičkách, boli aj ich návštevníci a hasiči. Zároveň sa objavili správy o ďaľšom dopravnom lietadle, ktoré vrazilo do Pentagonu. Ponúkli sme im zásielku krvi od našich darcov, keďže darovať krv, je už tradíciou kubánskej revolúcie.
Zhodou okolností to bol deň, kedy sme na znovuotvorenie školy „Salvador Allende“, pozvali 15 tisíc študentov, medzi ktorými boli jej absolventi a tiež 3 399 študentov prvého ročníka, z ktorých budú učitelia prvého stupňa ZŠ.
Dnes je práve 6 rokov od tej smutnej epizódy. Teraz už vieme, že nie všetky informácie boli pravdivé, a tiež, že v suteréne budov bolo umiestnených 200 ton zlata a vydaný rozkaz, strieľať do každého, kto sa chcel k zlatu priblížiť. Výpočty týkajúce sa oceľovej štruktúry budov, nárazov lietadiel, informácii o čiernych skrinkách a o tom, čo prezradili, sa neztotožňovali s kritériami matematikov, seizmológov, odborníkov z informatiky, atď. Najdramatickejšie na celej veci je, že pravdepodobne sa svet nikdy nedozvie, čo sa v skutočnosti stalo. Čo je ale známe, je to, že viacero cestujúcich z New Yersey do San Francisca telefonovali z lietadiel v čase, keď už lietadlá boli v rukách cudzích ľudí a nie normálnej tripulácie.
Keď sa skúmali nárazy podobných lietadiel, ktoré dopadli na zaľudnené mestá, došlo sa ku záveru, že žiadne lietadlo nemohlo naraziť do Pentagonu, pretože len strela mohla vytvoriť taký geometrický obrazec, akým bola okrúhla diera. Takisto sa nenašiel ani jeden cestujúci, ktorý by tam zahynul. Vtedy nik na svete nepochyboval o informáciách o útoku na Pentagón. Boli sme podvedení, tak ako aj ostatní obyvatelia tejto planéty.
Ako som už povedal, v ten deň, 11. septembra, sme mali akt slávnostného znovuotvorenia školy, ktorý sme nemohli zrušiť. Okrem iného, som sa tam zmienil aj o tragédii, ktorú v ten deň prežívali USA. Vyberám z prejavu text, týkajúci sa týchto udalostí:
„Nechceli a nemohli sme zrušiť tento akt, a to aj napriek napätiu vyvolanému touto smutnou udalosťou, ktoré vládne vo svete."
Predpokladám, že väčšina z vás vie, o čo sa jedná; aj napriek tomu však zopakujem, čo sa vlastne stalo. Približne o 9. hodine lietadlo Boeing ( z tých väčších), narazilo do jednej z veží, známych ako Newyorské dvojičky, patriace medzi najvyššie stavby sveta. Hneď vznikol veľký požiar, pretože lietadlo malo plnú nádrž pohonnej hmoty. O 18 minút neskôr lietadlo inej leteckej spoločnosti narazilo do druhej veže. Niekoľko minút neskôr tretie lietadlo narazilo do budovy Pentagonu. Kolovali aj ďaľšie informácie o výbuchu nálože pred Štátnym departamentom, a podobne.
Bolo jasné, že krajina sa stala obeťou mohutného a nečakaného útoku; bolo to niečo neskutočné, čo vyvolalo šokujúce scény, hlavne keď boli v ohni obidve veže 100 poschodových dvojičiek a hlavne, keď oznámili, že v nich pracujú desaťtisíce zamestnancov z rôznych svetových firiem.
Je logické, že tento čin vyvolal ohromný šok tak v USA, ako aj v celom svete. Krachovali svetové burzy, celý svet nepretržite sledoval vývoj udalostí, pretože tento čin mal dopad nielen ekonomický, technologický a politický, ale zasiahol aj samotnú vládu USA.
Vtedy som sa venoval dvom témam: našej novootvorenej škole, ktorá mala a má pre nás veľký význam a politickej a ľudskej katastrofe v New Yorku. Pokračoval som.
„Dnes prežívajú USA veľkú katastrofu. Dobre viete, že som nikdy nesial nenávisť proti severoamerickému národu. Možno práve preto, že Kuba je slobodný štát, ktorý nemá pána a tiež vďaka svojej kultúre a vďaka tomu, že nepoznáme komplexy, nikdy sme nerozsievali nenávisť proti žiadnemu národu, ani nič, čo by sa podobalo fanatizmu. Preto sme takí silní; naše činy sa zakladajú na princípoch a ideách, a ku každému občanovi USA, ktorý nás navštívi, sa správame s maximálnym rešpektom.
Takisto sme nezabudli, že to bol americký národ, ktorý si vynútil ukončenie vietnamskej genocídnej vojny, nezabudli sme, že to bol americký národ, ktorý podporil návrat kubánskeho chlapca Eliána do vlasti, nezabúdame, koľko má v sebe idealizmu a ako je klamaný, pretože veľakrát, aby dosiahli u bežného Američana podporu nejakej nespravodlivej kauzy, musia ho vopred oklamať. Je to politika tamtej vlády, klasická metóda. Keď ale národ príde na to, že ho oklamali, a že to, čo podporoval nie je spravodlivé, vďaka svojmu idealizmu sa postaví proti.
Preto my, keď sme sa dozvedeli, aj keď nie o presnom počte obetí, ale videli sme tú hrôzu, ku ktorej došlo, pocítili sme veľkú ľútosť a spoluúčasť na bolesti severoamerického národa. Zachovali sme sa, ako je nám vlastné. Nepochlebujeme vládam, ani sa im neospravedlňujeme, ani im neposluhujeme; v našich hrudiach nie je ani štipka strachu. Dejiny našej revolúcie už dokázali, ako vieme čeliť prekážkam, ako vieme bojovať, vydržať to, čo musíme vydržať; je tu niečo, čo z nás urobilo nepremožiteľný národ. Tým niečim sú naše princípy, je ním revolúcia, založená na ideách, na našom presvedčení a na sile."
Naša reakcia bola taká, ako som ju opísal. Chceli sme, aby náš národ videl zábery z tragédie; neváhali sme so zverejnením toho, čo sme cítili. Mám tu vyhlásenie pre zahraničnú tlač, ktoré jej bolo poskytnuté okolo 15. hodiny, hneď potom, ako boli zverejnené známe fakty; dovtedy naša televízia prinášala správy a zábery z tragédie.
Moje vyhlásenie bolo vysielané pred večernými správami kubánskej televízie. Znelo: „Vláda Kubánskej republiky prijala s bolesťou a smútkom správy o hrozných a nečakaných útokoch na civilné a oficiálne objekty, ku ktorým došlo dnes ráno v New Yorku a Washingtone, a ktoré si vyžiadali množstvo obetí.
Nemôžeme nepripomenúť, že náš národ je obeťou takýchto akcií riadených z územia USA už viac ako 40 rokov. Naša vláda, tak z etických, ako historických dôvodov, dôrazne odmieta a odsudzuje útoky vykonané proti uvedeným inštaláciám a vyjadruje úprimnú účasť na bolesti severoamerického národa, nad toľkými nevinnými obeťami.
V týchto ťažkých chvíľach, ktoré prežíva severoamerický národ, náš ľud sa s ním solidarizuje a vyjadruje plnú ochotu spolupracovať, v rámci našich skromných možností, so sanitárnymi, lekárskymi či inými inštitúciami USA, pri poskytovaní služieb alebo rehabilitácií zraneným obetiam dnešnej tragédie. Aj keď sa ešte nevie presný počet obetí, či ich je 5, 10, 15 či 20 tisíc a aj keď len vieme, že to boli lietadlá, ktoré vrazili do dvojičiek a Pentagonu, a že v nich boli cestujúci, ponúkame všetko, čím by sme mohli´pomôcť.
USA je štátom s veľkým rozvojom tak vedy , medicíny a ostatnýh oblastí, lenže sú situácie, kedy môže chýbať niektorá krvná skupina alebo plazma, či čokoľvek iné, s čím by sme mohli pomôcť. Tiež by sme mohli poslať našich lekárov alebo iný zdravotnícky personál, ktorého je, v niektorých nemocničných zariadeniach, nedostatok."
V konečnom dôsledku – chceli sme vyjadriť náš postoj a našu ochotu v súvislosti s tragickými udalosťami z 11. septembra v USA.
Únesy lietadiel, metóda, ktorú vymysleli proti Kube, sa stala svetovou pliagou. A bola to práve Kuba, ktorá urobila koniec únosom, keď po opakovanom varovaní – a neuposlúchnutí – vrátila dvoch únoscov do USA. Je to smutné, pretože to boli Kubánci. Keď pristáli, vrátili sme ich , splnili sme dané slovo. Nikdy nám nedali o nich žiadnu správu; ani pre ich rodiny. Majú svoje spôsoby. Vieme len, že ich odsúdili na 40 rokov. Tak sa skončili únosy lietadiel.
Žiadny aktuálny problém vo svete sa nevyrieši násilím. Neexistuje globálna moc, ani technická, či vojenská sila, schopná zabezpečiť úplnú imunitu proti takýmto činom, pretože ich môže organizovať množstvo malých skupín, ktoré sa dajú ťažko odhaliť.
Je dôležité predvídať reakcie vlády USA. Možno budú nasledovať nebezpečné dni pre svet, a tým nemyslím Kubu. Kuba je tým najbezpečnejším štátom na svete z viacerých dôvodov: je to vďaka našej politike, nášmu spôsobu boja, našej doktríne, našej etike a hlavne, vďaka absolútnej absencii strachu.
Nič nás nezastraší, nič nás neznervózni. Bolo by veľmi ťažké vymyslieť nejaké klamstvo proti Kube, pretože by mu nik neuveril; dokonca ani ten, kto by ho vymyslel. Kuba dnes nie je hocikým vo svete. Má svoju pevnú politickú stabilitu a neochvejnú morálnu pozíciu.
Budúce dni v USA budú plné napätia. Kde-kdo bude vyslovovať svoje názory.
Chceli by sme poradiť tým, čo riadia toto mocné impérium, aby nekonali v afekte, aby konali rozvážne, aby sa nenechali uniesť návalmi hnevu a nenávisti a aby sa nesnažili loviť ľudí metaním bômb na všetky strany.
Znovu opakujem, že žiadny problém na svete sa nevyrieši násilím a že každý násilný akt, každá akcia založená na sile, nech to bude kdekoľvek na svete, by veľmi prehĺbila celosvetové problémy.
Riešením nie je cesta sily a vojen. Hovorím to s plnou zodpovednosťou a právom človeka, ktorý vždy hovoril pravdu; človeka s pevným presvedčením a skúsennosťami, ktorými musela prejsť Kuba počas rokov svojej revolúcie. Jedine zdravý rozum, inteligentná politika pri hľadaní konsenzu a svetová mienka, môžu nájsť skutočné riešenie problému. Myslím si, že tento, taký krutý a neobvyklý čin, by mal dať podnet pre začiatok celosvetového boja proti terorizmu; ibaže medzinárodný boj proti terorizmu, to nie je likvidácia jedného teroristu tu a iného tam, to nie je aplikácia podobných metód a vraždenia nevinných, ako to robia teroristi. Problém sa vyrieši jedine tým, že sa – okrem iného - urobí koniec štátnemu terorizmu, že sa skončí s genocídami a že sa bude čestne vykonávať politika mieru a rešpektovania morálnych a právnych noriem, ktoré sú nedotknuteľné. Svet sa nezachráni, ak nepôjde po ceste mieru a medzinárodnej spolupráce!
My sme už dokázali svetu, že sme schopní prežiť, žiť a napredovať a aj dnešný deň je dôkazom bezpríkladného pokroku, pretože pokrok - to nie sú len automobily, pokrok - to je rozvoj inteligencie, odovzdávania vedomostí, vytváranie kultúrnych hodnôt, venovanie sa ľuďom tak, ako sa im treba venovať; a to je to veľké tajomnostvo našej revolúcie.
Iné cesty pre záchranu sveta neexistujú. Myslím tým násilie. Treba sa všemožne snažiť o mier, o ochranu všetkých národov pred pliagou terorizmu. Dnes sú pliagami, čo ohrozujú ľudstvo napr. aj AIDS, hlad a nemoci, pretože chýbajú lieky a lekárska starostlivosť. Na politickom poli existujú absolutistické idey, globálna filozofia, ktorú chcú nadiktovať svetu. A to je práve to, čo svet irituje a dáva podnet na vznik rebélií.
Svet sa nezachráni – a to už nemá nič spoločné s terorizmom – ak sa bude aj naďalej rozvíjať a realizovať v rámci nespravodlivého hospodárskeho a spoločenského systému, ktorý vedie ľudstvo do katastrofy, pred ktorou sa nezachráni 6,2 miliardy obyvateľov tejto planéty stále viac zničenej, vedenej do biedy, nezamestnanosti, hladu a zúfalstva. Dokazujú to masy demonštrantov už na tradičných miestach akými sú napr. Seattle, Quebec, Washington, Ženeva, a pod.
Najmocnejší lídri svetovej ekonomiky a politiky sa už takmer nemôžu stretávať. Ľudia majú stále menej strachu, rebelujú, protestujú. Bol som v minulom roku v Durbane, v provinci Južnej Afriky, kde som videl tisíce ľudí z mimovládnych organizácií; nespokojnosť ľudí na celom svete rastie ako pena.
Aký je to veľký rozdiel keď porovnáme kubánsku vládu a vládu USA! Máme revolúciu, ktorá sa zakladá na pravde a impérium, založené na klamstvách.