Ján Lenčo a V. Zjazd KSS

   Pred niekoľkými mesiacmi sa redakcia Avantgardy rozhodla publikovať so mnou rozhovor a dostal som dvanásť otázok k rôznym problémom našej spoločnosti a strany. Žiaľ, vážne zdravotné a rodinné problémy ma od tohoto projektu stále odvádzali a dodnes som sa k nemu nedostal. Keďže sa však situácia v strane čoraz viac vyhrocuje, chcem odpovedať aspoň na šiestu zo súboru otázok. Azda moja odpoveď niečo vysvetlí. /Ján Lenčo/

Otázka .: Mnohých členov, ktorí Vás osobne poznajú, určite zarazil fakt, že ste sa na V. Zazde KSS vo svojom prejave vyjadril podporujúco k Jozefovi Ševcovi. Vidíte to dnes Inak?

- Niekoľko týždňov pred zjazdom ma navštívil vtedajší významný člen vedenia a požiadal ma, aby som sa zjazdu zúčastnil s poradným hlasom. Odmietol som. Pár dní pred zjazdom ma pozval iný významný člen vedenia a zopakoval tú istú žiadosť. Opäť som odmietol, v niektorých veciach som nemal jasno, iné sa mi zdali podozrivé, znechucovala ma celková atmosféra v strane. Po dlhej diskusii som sa napokon dal presvedčiť, iste aj z toho dôvodu, že azda strane pomôžem hoci na zjazd sa mi úprimne nechcelo ísť.

  V priebehu rokovania zjazdu ku mne prisadol ďalší významný člen vedenia a obrátil sa na mňa so žiadosťou, či by som v diskusii nevystúpil a nepovedal, že terajšie vedenie predsa len vo svojej činnosti niečo pozitívne urobilo. Súhlasil som. V narýchlo zostavenom prejave (ktorý isteže zámerne nikde neuverejnili) som varoval pred nekomplexnou a vulgarizujúcou kritikou a na prípade piatich súdruhov (z toho štyroch z vedenia) som uviedol ich obetavosť v období zakladania strany. Zároveň som však zdôraznil ich povinnosť, ak budú znovu zvolení, konečne v strane urobiť poriadok, ideologický i organizačný. Tretieho vysoko postaveného súdruha som pred prednesením príspevku na túto skutočnosť upozornil a vyžiadal si od neho sľub, že v tomto prípade sa bude s celým vedením usilovať o boľševizáciu strany ako o primárnu úlohu. Teda to isté, čo som pár týždňov predtým formuloval v článku „Bude piaty ako piaty?“

  Keby som bol tušil reakciu na moje vystúpenie, určite by som bol odmietol nielen ho predniesť, ale zjazdu sa vôbec zúčastniť. Za toto vystúpenie sa celej členskej základni hlboko ospravedlňujem. Vyplývalo z dôvery a nedostatku informácií a nevidel som v ňom rozpor s predchádzajúcim článkom.

  Ideologický a organizačný poriadok... Ako to bolo s týmto elementárnym predpokladom normálnej činnosti každej úspešnej strany? Už v apríli r. 1999 sme so s. Vavrom napísali obsiahly list na P OV, v ktorom sme podrobne poukazovali na negatívne a neželateľné momenty v činnosti strany. Zároveň s týmto listom sa vtedy na OV obrátili aj tri „nespokojné“ OV. Odpoveď bola chytrácka, nič nevraviaca, nič neriešiaca. Naša skúsenosť s OV a OV prinášala čoraz výraznejšie strety, mnohé boli síce nejasné, no pozvoľna sme s ohromením prichádzali na to, že v jednej strane sú vlastne dve, možno aj viacero strán a mnohé dôležité funkcie obsadili ľudia politicky nevzdelaní, ak nie priamo nepriatelia. Začínalo nám byť jasné, že rovnako v celej spoločnosti aj v našej strane prebieha, nebojím sa to nahlas povedať, triedny boj.

  Z desiatok konkrétnych skúseností, z každodennej partajnej práce náhodne spomeniem ad illustrandum len niekoľko prípadov. V máji r. 2002 som sa ako riadny delegát zúčastnil krajskej konferencie KSS, bolo to pár mesiacov pred parlamentnými voľbami. Na konferencii sa motal aj človek, známy žilinský miliardár, ktorého som nikdy na straníckom podujatí dovtedy nevidel a ktorý sa vypytoval na s. Ševca. Neskôr som sa dozvedel, že sa s ním počíta vo voľbách do parlamentu... Spomínaný človek neskôr od svojho úmyslu odstúpil a na jeho miesto nastúpil H. Arvay... Pamätám sa, ako túto skutočnosť vtedy komentoval môj priateľ Vavro – „radšej byť chudobný, ale ideovo čistý...“

  Niekoľko dní pred konferenciou som sa vrátil z veľkého medzinárodného podujatia MLPD (Marxisticko-leninská strana Nemecka), bol som unavený, a tak som si do diskusie pripravil len body vystúpenia. Pamätám sa, že som začal vetou - v Úsvite napísal s. Ševc, že celá naša spoločnosť je v najväčšej kríze od r. 1929. Ja k tomu dodávam, že v najhlbšej kríze je aj naša vlastná strana... Vyjadroval som sa v ňom k problémom strany. Konferenciu viedol zadubený primitívny exriaditeľ, ktorý mi chcel po piatich minútach odňať slovo (konferencia odhlasovala, aby ma nechal dohovoriť) a po skončení vystúpenia ma verejne obvinil, že klamem... Vo vystúpení som sa totiž dotkol aj jeho osoby... Poznamenávam, že na konferenciu bol pozvaný aj s. Vavro, ktorému sa však pozvánka cestou zo sekretariátu „stratila“... Zdesením pre mňa bola skutočnosť, že v priebehu konferencie sa ma nikto verejne nezastal, zato mnohí mi na toalete či v bufete opatrne sa obzerajúc povedali, že som mal pravdu...

  Krátko zatým boli úspešné voľby do parlamentu. Naozaj úspešné?

  Veľmi ľahko zabúdame na nedávnu minulosť. Pokiaľ sa pamätám, v prvých voľbách po prevrate v júni 1990 dostala KSS, myslím, 14 percent hlasov. A to v čase najzúrivejšej antikomunistickej kampane, v čase, keď sa ešte nezačali prejavovať negatívne prvky súčasného  režimu. Azda trochu predbehnem tematický sled tohto príspevku, keď vyslovím otázku - o koľko percent teda vlastne „znížili“ percentá strany zradcovské weissovské vedenie a ich súčasní nasledovníci? Kam to vlastne vlečú stranu? Nedostalo sa vedenie strany do rúk tých, ktorí zrádzajú jej základné princípy a poslanie? Akéže pomery to v strane vládnu?

  Namiesto vzájomnej dôvery podozrievanie, ohováranie, potláčanie kritiky, vymýšľanie nehoráznych obvinení, intrigy, prekrucovanie faktov, obchádzanie stanov, nechutný boj o kreslá, zatajovanie dôležitých informácií pred členskou základňou, manipulácia s neinformovanou členskou základňou, teda boj o svoju vlastnú moc... Nezabudli títo „súdruhovia“, že strana nie je ich osobným majetkom? Nedošlo k tomu, čo sa stalo vo viacerých krajinách - že strana si ponechala svoj pôvodný názov, aby ťažila z úspechov minulosti a klamala masu voličov, hoci v skutočnosti už nemá nič spoločné s revolučnou leninskou stranou a napĺňa všetky kritériá strany sociálnodemokratickej - napr. v Belgicku, kde síce jestvuje KS Belgicka, no marxisticko-leninskú orientáciu predstavuje Martensova Belgická strana práce? Nedeje sa tak napr. aj v Češku, kde je viacero marxisticko-leninských skupín, osobitne Dialóg, ktorý na pôde KSČM uchováva pozitívne hodnoty a stále ideologicky bojuje?

  Nemôžem na tomto mieste uviesť všetky fakty z minulosti, nedá mi však, aby som nespomenul aspoň dva, ktoré každému musia otvoriť oči. Stránka časopisu Kroky pred niekoľkými mesiacmi, na ktorej boli publikované dva články - jeden proti Hoptovi, druhý proti Feješovi. Tá hysterická nenávisť, ktorá z nich priam srší, fanatická, priam posadnutá zúrivosť, slovník hodný Streicherovho plátku - nie je práve to príčinou odlivu členskej základne? Takto sa diskutuje medzi súdruhmi? Veď takto sa nejedná ani s najhorším nepriateľom.

  Za priam nehorázne pokladám nevpustenie skupiny nespokojných členov na septembrové zasadnutie ÚV. Keď komunisti nevpustia na svoje rokovanie komunistov, čo to znamená? Báli sa ich?

  S tým všetkým išli aj mnohé osobné skúsenosti v mojej žilinskej  organizácii. Je to v poriadku, keď predseda okresnej organizácii verejne na členskej schôdzke vyhlási, že Leninove ekonomické teórie pre XXI. storočie zlyhali? Je to naozaj v poriadku, keď v otázke vstupu do EÚ prakticky dvaja členovia museli presvedčiť celú okresnú organizáciu, že Slovensko na túto účasť len ekonomicky doplatí? Alebo - vlani 30. apríla bolo 60 výročie oslobodenia Žiliny Sovietskou armádou. Predsedníctvo OV sa rozhodlo naozaj originálne - žilinský 1. máj neoslavoval v Žiline a na 1. mája, ale 30. apríla v Rajci... Vieme, akým fiaskom to skončilo a naviac 60. výročie oslobodenia Žiliny sa úplne stratilo... Takže - v Žiline nebolo ani výročie oslobodenia ani 1 máj. Je to zodpovedný prístup k vlastným dejinám a k členom strany? Alebo - v žilinskom antikvariáte som vlani objavil tri nádherne zviazané ročníky Pravdy chudoby zo začiatku dvadsiatych rokov. Cena 5.000 Sk. Okamžite som utekal na sekretariát, aby tento poklad kúpili do fondov strany. Kompetentný činiteľ ma ubezpečil - ubezpečoval viac mesiacov, že sa tak stane, že už v najbližšom čase P OV rozhodne o poskytnutí dotácie atd., medzitým antikvariát zľavil cenu o polovicu, no stále ostávalo len pri sľuboch. Dejiny vlastnej strany - to je niečo, o čo vedenie záujem nemalo. Ja s môjho dôchodku som si ju nemohol dovoliť kúpiť, zrejme na to ľutovali dať peniaze aj  blahoslavení chudobní poslanci...

  Podobných prípadov by som mohol uviesť veľa. Keďže som sa nechcel ďalej nechať zbytočne stresovať, využil som možnosť, akú pripúšťajú stanovy, a prehlásil som sa do okresnej organizácie v Detve, žilinskú organizáciu som si viac nevšímal, nedávno som sa však dozvedel, že organizácia v Detve je zrušená... Pýtam sa teda ÚV aj touto cestou, či vôbec ešte som členom strany alebo už nie... Akože to je, vážení?

  Človeka, pre ktorého členstvo v strane nie je a nikdy nebolo otázkou osobných výhod či už vo forme postavenia alebo poslaneckého mandátu, ale záležitosťou jeho poznania a presvedčenia, možnosť vylúčenia zo strany nie je príjemná, ale nie je ani postrachom. Veď aj dejiny našej strany uvádzajú dosť príkladov, že tých, ktorých vylúčili, neskôr rehabilitovali, naviac s plnými poctami... Idea strany a vízia sociálnej spravodlivostí ako poslanie strany nezahynie, pokiaľ na tomto svete budú ľudia ako Jágrikovci, Ján Zmeko, Marián Kakalejčík, Priadka, Strelec, Slavka Necpalová (pre ktorú sa v časopise Kroky nenašlo miesto, našlo sa však pre členku SDĽ...) a mnohí a mnohí daľší, ku ktorým sa v tejto historickej chvíli rozkolu v strane s plnou zodpovednosťou hlásim ako k svojim pravým, ozajstným súdruhom.

  Exposlaneckému zväzákovi odkazujem, aby sa zamyslel nad tým, dokedy možno falšovať pravdu - či strana za jeho funkciu nezaplatí ešte väčším prepadom a celkovou stratou vážnosti a tiež autority.

  A členom terajšieho vedenia strany odkazujem, aby založili cenu ekvilibristiky a zároveň sa o ňu uchádzali za svoje „odstúpenie – neodstúpenie“ po prehratých voľbách...

Ján Lenčo