V informačnom toku zo Stredného východu sa sústavne zväčšuje počet
znepokojujúcich informácií, že Spojené štáty čoskoro zasadia Iránu atómový úder.
Napríklad, Kuwajti Arab Times, s odvolaním na dobre informované zdroje, napísali že USA zasadia raketový a letecký úder na územie Iránu v najbližšom čase. Agresia by mala byť odštartovaná z mora a podporovaná raketovým systémom Patriot, aby sa tak vyhli pozemným vojenským operáciám a zredukovali na minimum účinnosť odvetného úderu.
Podľa toho istého nemenovaného informačného zdroja, vojenské sily USA v Iraku a v ďalších krajinách regiónu budú chránené pred odvetným úderom raketovým štítom Patriot.
Ukazuje sa, že prípravy USA na novú agresívnu vojnu sú v značne pokročilom štádiu. Aj poprava S. Husseina a jeho najbližších spolupracovníkov sa považuje za súčasť týchto príprav. Mala poslúžiť ako signál pre stratégov USA maximálne vystupňovať ťaženie nielen proti Iránu, ale aj proti celému regiónu Stredného východu.
Analýza dôsledkov týchto krokov prezrádza, že USA sa definitívne rozhodli rozdeliť Irak na tri, na život a na smrť, znepriatelené pseudoštáty, šiítský, sunnický a kurdský. Washington zrejme prišiel k záveru, že vytvorenie prostredia "kontrolovaného chaosu" mu pomôže dlhodobo dominovať v Perzskom zálive a tak kontrolovať zdroje a strategické cesty ropy.
Vytvorenie oblasti nekonečných krvavých konfliktov a regionálna destabilizácia sú rozhodujúce taktické ciele. Najdôležitejším aspektom tejto taktiky je, že táto zóna nekonečných krvavých konfliktov bude v srdci Stredného východu, a že krajiny, ktoré susedia s Irakom a Iránom, ako Sýria, Turecko (Kurdistan) budú postupne zatiahnuté do tohto chaosu. Tým sa vyrieši otázka kompletnej destabilizácie regiónu Stredného východu, čo bude veľmi významný prínos pre USA, ale najmä pre Izrael. V tomto kontexte vojna proti Iraku bola iba prvým z ohniviek reťaze procesu destabilizácie. Bola to iba prvá fáza v približovacom procese postupného dlhodobého ovládania Iránu a ostatných krajín, ktoré USA považujú za svoje nástupište k naplneniu jedného zo svojich strategických imperiálnych cieľov.
Viceprezident Spojených štátov je v tomto smere ešte precíznejší a otvorenejší, preto sa patrí, aby sme ho doslovne citovali. V jednom interview pre „Fox News" povedal: „Irak je iba časť veľkej vojny; je to v skutočnosti globálna vojna, ktorá sa rozšíri od Pakistanu po celom priestore až po Severnú Afriku. Ak Spojené štáty nebudú mať žalúdok zavŕšiť úlohu v Iraku, ohrozíme všetko, čo sme urobili vo všetkých ostatných oblastiach."
Potom viceprezident prešiel ku kľúčovému bodu americkej zahraničnej politiky a
zdôraznil: „To je existenčný konflikt. Je to druh konfliktu, ktorý bude nosný
pre našu politiku a vládu na 20-30, alebo 40 rokov. Musíme prevládať a musíme
mať žalúdok na dlhý boj". Podľa D. Cheneyho je to existenčný konflikt. Je to
politika vojny pre generácie. Vojna, ktorá bude odovzdávaná od jednej generácie
k druhej.Vzhľadom na to, že pre USA v tomto období nie je až také ľahké a jednoduché vyvolať nový vojenský konflikt, kým nie sú "pacifikované" Irak a Afganistan, "neocons" (neokonzervatívci) robia všetko, aby do svojej vojenskej mašinérii a do svojich agresívnych akcií zatiahli čo najviac krajín sveta. Okrem toho, napriek tomu, alebo práve preto, Američania uvažujú s použitím atómových zbraní proti Iránu. Bolo by to druhé použitie atómových zbraní po Japonsku v roku 1945 a ochudobneného Uránu v Juhoslávii.
Izraelské vojenské politické kruhy sa tiež už od októbra 2006 otvorene vyjadrujú o nevyhnutnosti nukleárneho a raketového útoku na Irán. Táto ich intriga bola okamžite podporená G. Bushom. Verejné rozhlasovanie o nevyhnutnosti použitia atómových zbraní proti Iránu má okrem iného za cieľ v rámci psychologickej vojny otupiť ľudské vedomie a dosiahnuť, aby ľudia na celej planéte sa zmierili s tým, že používanie atómových zbraní nie je nič také horibilné, ale celkom normálne a nevyhnutné. Tomuto účelu slúžia aj nezodpovedné tvrdenia, že atómový úder proti Iránu je nevyhnutný, pretože niet inej možnosti ako zastaviť Irán vo vývoji svojich atómových zbraní.
Ťažko predvídať reakcie ostatných atómových veľmocí na americké alebo izraelské použitie jadrových zbraní proti Iránu. Jedno je isté, Američania sú presvedčení, že žiadna atómová odveta proti USA nebude. V tom sú USA absolútne presvedčené a preto nemajú žiadne obavy o bezpečnosť svojej krajiny. Dokonca možno povedať, že na tom je založená celá ich taktika a stratégia v zápase o nadvládu nad svetom.
Použitie jadrových zbraní proti Iránu má aj ďalšie, hoci zdanlivo vedľajšie, ciele. Súčasná administratíva chce presvedčiť občanov USA, že nemajú dôvod na obavy z akéhokoľvek nebezpečenstva. Okrem toho, postupne sa sami chcú zbaviť psychologických zábran, že použitie atómových zbraní by znamenalo koniec ľudskej civilizácie. A po tretie, čo je najdôležitejšie, sa chcú ubezpečiť, že ich predpoklady o správaní sa ďalších atómových mocností sú správne. V takom prípade, ak sa to potvrdí, bude definitívne otvorená cesta pre použitie atómových zbraní nielen voči malým krajinám, ale aj veľkým, včítane atómových mocností.
A pokiaľ ide o OSN, v tomto kontexte reálne neznamená nič. Tým, že osudne zlyhala v prípade agresie proti Juhoslávii, Bezpečnostná rada OSN sa de facto stala spoluagresorom proti Juhoslávii. Táto inštitúcia je žiaľ, schopná prijať impotentnú rezolúciu, ktorú ruská, čínska a francúzska diplomacia zinterpretuje ako zákaz použitia sily, ale USA a Veľká Británia ju považujú za mandát k agresii.
A pokiaľ ide o Izrael, sú všetky dôvody, aby sa nad tým veľmi zodpovedne zamyslel. Aj z hľadiska svojich najvlastnejších záujmov. Dnes skutočne ešte nikto nevie, ako sa to všetko môže skončiť.
Ak Izrael počíta, že ako "obeť" môže vyprovokovať ospravedlniteľnú agresiu, môže sa to ukázať ako veľký a osudový omyl.
Dôverčiví ľudia veria, že Američania nejakým zázrakom sa umúdria a zastavia svoje ťaženie za nadvládu nad svetom, najmä ak sa im bude vychádzať v ústrety a neodporovať. Mali by si v tomto kontexte spomenúť k čomu priviedla britská a francúzska politika ústupkov Hitlerovi v súvislosti s jeho plánom útoku na Československo. O tom, aký to bol tragický krok z ich strany je všeobecne známe. Aj fakty ústupkov Američanom ukazujú, aké je tragické, keď sile a jej arogancii nestojí nič v ceste. Aj predstavitelia Juhoslávie, Afganistanu a Iraku sa spoliehali na „zázraky". Šok Američanov, Britov a Izrael nezastaví. Pre nich sú dôležité výsledky, a nie obete, najmä nevinných ľudí, starcov a detí vo svete. Miloševič je mŕtvy, Juhoslávia je balkanizovaná, Srbsko je kolonizované. Velenie NATO si zriadilo svoj štáb v budove srbského ministerstva obrany v Belehrade. To isté sa stalo v Iraku. Dennodenne hynú bezbranní ľudia v Afganistane a Iraku. Bol, a je to šok. A čo? Hlavné je niečo iné. Vojensko priemyselný komplex USA je nanajvýš spokojný.
V ženevskom Paláci národov 15. marca 2007 bol usporiadaný okrúhly stôl o ľudskom
práve na mier. Veľmi prospešná a úspešná medzinárodná akcia sa konala pod
predsedníctvom prof. Carlosa Villán Durana, prezidenta Španielskej spoločnosti
pre rozvoj medzinárodného práva ľudských práv a bývalého pracovníka Úradu
vysokého komisára OSN pre ľudské práva. Hovorcom okrúhleho stola bol JUDr.
Federico Andreu, námestník generálneho tajomníka Medzinárodnej komisie právnikov
so sídlom v Ženeve, a profesor Alfréd de Zayas, bývalý tajomník Výboru OSN pre
ľudské práva a vedúci peticionárov Vysokého komisára OSN pre ľudské práva.Okrúhly stôl analyzoval viaceré aspekty ľudského práva žiť v mieri a medzinárodného zákazu použitia sily v medzinárodných vzťahoch. Boli predložené početné návrhy účastníkmi okrúhleho stola.
Vo svojej správe, adresovanej Rade pre ľudské práva, prof. Villan Duran prezentoval "Luarca deklaráciu". Dr. Andreu hovoril o prijatých rezolúciách "Valným zhromaždením OSN O práve na mier. Najmä v súvislosti s rezolúciou 39/11 z 12. novembra 1984, s odvolaním na jej regionálnu kodifikáciu v článku 23 Africkej charty ľudských práv a práv národov, ktorá garantuje právo všetkých ľudí a národov na medzinárodný mier a povinnosť rozvíjať a prehlbovať solidaritu a priateľské vzťahy medzi ľuďmi a národmi.
Profesor de Zayas predložil svoju správu o zločineckom charaktere každej agresie. Okrem iného zdôraznil: "Ľudské právo na život v mieri je kladným vyjadrením zákazu použitia sily v medzinárodných vzťahoch. Ďalej hovoril o viac ako o 350 ročnom úsilí ľudstva zakázať vojny, ako prostriedok pre dosahovanie politických, ekonomických a akýchkoľvek iných zahraničnopolitických cieľov štátov. Spomenul aj motto Westfalského mieru z roku 1648, "pax optima rerum", Haagsku mierovú konferenciu z roku 1899 a 1907, vytvorenie Ligy národov v roku 1919, Briand Kelloggov pakt z roku 1928 ako aj Konferenciu v San Franciscu v roku 1945.
Skutočne, najväčším nebezpečenstvom pre ľudské práva je ozbrojený konflikt, ktorý vyvoláva vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti, ako aj genocídu. Preambula Charty OSN vyhlásila rozhodnutie národov sveta zachrániť nasledujúce generácie pred nebezpečenstvom vojny. Článok 1 deklaruje ako prvý a hlavný cieľ založenia a existencie OSN "udržanie medzinárodného mieru a bezpečnosti". Článok 2, paragraf 3 Charty OSN ukladá povinnosť štátom rokovaním "riešiť ich medzinárodné spory mierovými prostriedkami". Článok 2, paragraf 4, zaväzuje všetky štáty "zdržať sa v medzinárodných vzťahoch hrozby alebo použitia sily".
Na Norimberskom procese porazení Nemci boli súdení za "zločiny proti mieru", ktoré hlavný prokurátor Spojených štátov Róbert Jackson kvalifikoval ako najvyšší zločin ("supreme crime"). Mnohí nacisti boli obžalovaní zo spáchania tohto zločinu, boli odsúdení k trestu smrti a popravení. Vtedy Róbert Jackson prehlásil v Norimberku: "Nesmieme nikdy zabudnúť, že zločiny, za ktoré my súdime týchto zločincov dnes, história nás bude súdiť zajtra... Pretože tento zákon, uplatnený proti nemeckým agresorom, ak má slúžiť pre užitočnú potrebu, musí odsúdiť agresiu každého iného štátu, včítane tých, ktoré tu dnes sedia, aby súdili" (IMT, zväzok 2, 25. november 1945, strana 101).
Už bolo nemálo agresívnym vojen od skončenia 2. svetovej vojny a od skončenia Norimberského procesu. A nikto za ne nebol odsúdený a potrestaný. Nová vojna, ktorá klope na dvere, bude v skutočnosti vojnou medzi slušnými ľuďmi a kriminálnymi vládami. Dokiaľ bude čo kradnúť, vlci sa nebudú navzájom požierať. Skôr svoje obete. Skôr budú vytvárať účelové svorky, aby im neunikla žiadna korisť.
Zmysel pre spravodlivosť je potlačený na bod mrazu. Reálne absentuje v spoločnosti aj zmysel pre rešpektovanie medzinárodného práva.
Každým dňom rastie nebezpečenstvo premeny latentných konfliktov na ozbrojené. Teraz už aj s použitím atómových zbraní. Plodí ho a zosilňuje sociálna a spoločenská diferenciácia na zbohatlíkov a ožobračených, nielen na úrovni jednotlivcov, ale aj štátov a kontinentov. Ak niektorí ľudia sa spoliehajú, že zbohatlícka vrstva skultúrnie a bude pomáhať slabším a kultúre, je to naivná predstava. Títo ľudia budú pomáhať len takej kultúre, ktorá zodpovedá ich kultúrnej úrovni a egoistickým záujmom.
Aké je celkové smerovanie ľudstva? Veľmi rozporné. Rovnako silnie pud zachovania života, ako aj pud jeho zničenia. V celkovom smerovaní sa prejavuje aj podvedomá snaha v kozmickom úsilí preniesť život na iné planéty. Nevie sa, čo sa stane s našou civilizáciou, keď sa to podarí. Mnohí si myslia, že by to bol začiatok jej konca, pretože pozemské protirečenia sa postupne prenesú do kozmických vzťahov. Už dnes silnejú pokusy o inoplanetárnu kolonizáciu a rozdelenie sfér záujmov.
Ľudská skúsenosť z vojny postupne vybledla a vytratila sa z ľudskej pamäte a vedomia. Naše vedomie pod sústavným a enormným mediálnym tlakom pojem vojny zaraďuje do skupiny elektronických počítačových hier a do oblasti krajne nezodpovedných úvah o nevyhnutnej potrebe agresií, ktoré si vyžiadajú miliónové a možno aj stámiliónové ľudské obete. O to strašnejšia bude realita pre masmediálnych odkojencov, keď po veľkej, skutočne strašnej vojne, ostanú nielen bez svojich "mentorov", všetkých výdobytkov technického pokroku, ale aj bez svojich falošných ilúzií, dokaličení a doráňaní s tvárou v kaluži krvi a blata.