Nemám nič proti Brazílii, aj keď pre mnohých Brazílčanov, ktorí neustále
vyťahujú rôzne argumenty, aby zmiatli ľudí, ktorí su tradičnými priateľmi Kuby,
sme kazisveti, ktorým je jedno, že im kazíme prísun zahraničnej meny. Keby som
ale mlčal, musel by som sa rozhodnúť medzi ideou, ktorá by znamenala celosvetovú
tragédiu a medzi možným úžitkom, ktorý by mohla Brazília dosiahnuť. Nebudem viniť prezidenta Lulu z objektívnych zákonov, ktoré riadili vývoj dejín ľudského rodu. Prešlo sotva 7 tisíc rokov, počas ktorých sa vyvíjala kultúrna a technická úroveň ľudskej spoločnosti, ktorá dnes dosiahla mimoriadnych výšok. Samozrejme, že tieto znalosti a výdobytky, neboli dosiahnuté v jednom čase a na jednom mieste. Dnes vieme, že vzhľadom na veľkosť našej planéty, veľakrát jedna civilizácia nevedela o existencii iných. Počas dlhých storočí, neexistovali veľkomestá ako napr. Sao Paulo alebo Mexiko – mesto, či Paríž, Madrid, Berlín a iné, po ktorých premávajú vlaky na vysunutých koľajniciach a vzduchových matracoch, väčšou ako 400 km rýchlosťou.
V dobách Krištofa Kolumbusa, pred necelými 500 rokmi, niektoré zo spomínaných miest ani neexistovali alebo počet ich obyvateľov nedosahoval viac ako pár desiatok tisíc. Žiadne z týchto miest nespotrebovalo jediný kilowat energie v domácnosti. Je možné, že na zemeguli nežilo vtedy ani 500 miliónov ľudí. Vieme, že jednu miliardu obyvateľov mala planéta okolo roku 1830. Tento počet sa strojnásobil v priebehu 130 rokov; len 46 rokov odvtedy stačilo, aby nás bolo 6 a pol miliardy; prevažnú väčšinu tvorí chudoba, ktorá sa delí o potravu s domácimi zvieratmi a tak sa zdá, že v budúcnosti sa bude deliť o ňu aj s biopalivami.
Ľudstvo vtedy nemalo k dispozícii počítače, ani telekomunikácie na dnešnej úrovni, aj keď už vtedy, vybuchli prvé atómové bomby na dve ľudské aglomerácie; akt, ktorý bol vlastne hrubým, čisto politickým teroristickým činom, spáchaným proti nevinnému obyvateľstvu.
Dnes vlastní svet desiatky tisíc nukleárnych bômb, päťdesiatkrát silneších a rýchlejších ako zvuk, schopných zničiť celú zemskú populáciu. Na konci 2. svetovej vojny, v ktorej bojovali národy proti fašizmu, vznikla nová moc, ktorá si uzurpovala vládu nad ľudstvom a nastolila absolutistický a krutý poriadok.
Ešte predtým ako Bush navštívil Brazíliu, tento šéf impéria rozhodol, že kukurica a iné potraviny, budú surovinou na výrobu bioetanolu. Lula vtedy vyhlásil, že na tento účel môže Brazília dopestovať akékoľvek množstvo cukrovej trstiny. V takomto riešení videl budúcnosť Tretieho sveta a jediný problém, ktorý by bolo treba vyriešiť, je zlepšenie podmienok pre pracujúcich na cukrových plantážach. Mal jasné vjednom – aj to deklaroval – že Spojené štáty budú musieť zrušiť dovozné prekážky a dotácie svojim poľnohospodárom, ktoré bránia vývozu etanolu do USA.
Bush odpovedal, že dovozné tarify a dotácie poľnohospodárom sú nedotknuteľné v USA, pretože sa jedná o najväčšieho výrobcu etanolu na svete, na báze kukurice. Veľké americké nadnárodné spoločnosti, vyrábajúce etanol, ktoré investovali v poslednom čase milióny a milióny dolárov do technológie, požadujú od šéfa impéria, aby im zabezpečil predaj 35 miliárd galónov ročne len na americkom trhu. Ak zoberieme do úvahy ochranné tarify a skutočné dotácie, ročná suma predstavuje takmer 100 miliárd dolárov.
Nenásytné impérium, čo sa týka dopytu, vypustilo do sveta príkaz, vyrábať bioetanol, aby oslobodilo USA, najväčšieho svetového konzumenta energií, od zahraničných dodávok uhľohydrátov.
Dejiny nám potvrdili, že jednostranné zameranie sa poľnohospodárstva len na pestovanie cukrovej trstiny, malo svoj dôvod v otroctve, kedy pracovnú silu zabezpečovali otroci, násilne odvlečení zo svojich komunít v Afrike a dopravení na Kubu, Haití a na iné karibské ostrovy. To isté platí aj pre Brazíliu.
Ešte dnes sa v Brazílii seká asi 80% trstiny ručne. Brazilskí odborníci dokladujú svojím výskumom, že jeden sekáč cukrovej trstiny potrebuje na zabezpečenie svojich základných potrieb, nasekať aspoň 12 ton tejto plodiny; musí pritom ohnúť kolená 36 tisíc 630x, 800x prejsť kratšie úseky s 15 kilogramovou záťažou, keďže prenáša trstinu v náručí a prejsť celkove 8 800 metrov. Stratí pritom denne - v priemere - 8 litrov vody. Takúto výkonnosť môže dosiahnuť len v prípade, že trstina bola zapálená. Táto metóda sa používa hlavne, aby robotník bol chránený pred prípadnými živočíchmi, žijúcimi na plantážach alebo tiež kvôli vyššej produktivite. Aj keď je uzákonená 8 hodinová pracovná doba, takýto celodenný úkol nikdy netrvá menej ako 12 hodín; pritom nesmieme zabudnúť na poludňajšie 45° horúčavy.
Viackrát som sám - z morálnych dôvodov - sekal cukrovú trstinu, tak ako veľa popredných predstaviteľov tohoto štátu. Spomínam si na 1969. rok. Vybral som si plantáž blízko Havany. Na plantáž som chodil skoro ráno. Nebola to spálená, ale zelená trstina; sekal som nepretržite 4 hodiny. Bol tam robotník, ktorý ostril mačety. Nikdy som nenasekal menej ako 3,4 tony. Potom som sa osprchoval, v kľude sa naobedoval a neďaleko odtiaľ som si oddýchol. Poobede som sa venoval mojim štátnickým povinnostiam. Dostal som aj viacero bonov za môj výkon. Bolo to počas známej „zafry“ v r. 1970, kedy sme plánovali vyrobiť 10 miliónov ton cukru a 4 milióny ton melasy, ako vedľajší produkt. Aj keď sme sa k méte priblížili, nikdy sme ju nedosiahli.
V tom čase ešte nebolo ani chýru o rozpade ZSSR, ani o „mimoriadnom období“, ktoré sme museli zaviesť po jeho rozpade, a ktorý nám spôsobil nemálo problémov, medzi nimi- ekonomické rozdielnosti a s nimi spojenú korupciu. Imperializmus bol presvedčený, že kubánska revolúcia neprežije. Zároveň bz ale nebolo čestné nepriznať, že v rokoch zlatého teľaťa sme sa naučili plytvať, a že idealizmus a sny, sprevádzali náš hrdinský proces.
USA dosiahlo veľké výnosy poľnohospodárstva vďaka striedaniu plodín (kukurica, obilniny), so strukovinami a zeleninou (sója, fazule...). Výnosy kukurice v USA v r. 2005- podľa OSN – dosiahli 9,3 ton na hektár.
V Brazílii dosahujú zatiaľ len 3 tony na takej istej ploche. Podľa minuloročnej brazílskej štatistiky, domáca spotreba kukurice ako potraviny, bola 34 600 000 t, čo znamená, že zatiaľ nemá na to, aby vyvážala.
Ceny kukurice, hlavnej potravinárskej plodiny v mnohých štátoch tohoto regiónu, sa v posledných rokoch zdvojnásobili. Čo sa stane, keď stá milióny ton kukurice sa budú používať na výrobu etanolu? Pritom nechcem spomínať množstvá obilnín; prosa, ovsa, jačmeňa, atď, ktoré budú priemyselníci používať na výrobu pohonných hmôt pre svoje motory.
Treba tiež myslieť na to, že Brazílii bude veľmi ťažko striedať pestovanie kukurice so zeleninou. Krajina má 8 regiónov, v ktorých sa pestuje 90% tejto plodiny. Sú to: Paraná, Minas Gerais, Sao Paulo, Goias, Mato Grosso, Río Grande do Sul, Santa Catarina z Mato Grosso do Sul. Na druhej strane, 60% cukrovej trstiny, u ktorej je vylúčené striedanie s inou plodinou, sa pestuje v štyroch brazílskych štátoch: Sao Paulo, Paraná, Pernambuco a Alagoas.
Traktory, žacie stroje a ťažké poľnohospodárske zariadenia, nevyhnutné pre mechanizáciu - podľa odborníkov, ktorí merajú teplotu ovzdušia za 150 rokov - v nijakom prípade neprispejú ku zníženiu globálneho otepľovania sa.
Na druhej strane, Brazília pestuje sóju, vynikajúcu plodinu, bohatú na bielkoviny (50115 000 ton). Doma spotrebuje takmer 23 miliónov a vyváža 27 300 000 ton. Azda aj nejakú časť tejto výroby chcú použiť na pohonné hmoty?
Už teraz sa chovatelia dobytka sťažujú, že im zaberajú pasienky, aby ich premenili na cukrové plantáže.
Bývalý minister pôdohospodárstva Roberto Rodrigues, významný zástanca vládnej línie, dnes jeden z predsedov Medziamerickej rady pre etanol, ktorá vznikla vlani, na základe dohody štátu Floridy a Medziamerickej rozvojovej banky vyhlásil, že program mechanizácie sekania cukrovej trstiny nezaručuje viacej pracovných príležitostí, ale naopak, dôjde k prepúšťaniu nekvalifikovanej pracovnej sily.
Je známe, že sekáči cukrovej trstiny pochádzajú z najchudobnejších vrstiev a z viacerých štátov. V mnohých prípadoch sa musia na dlhý čas odlúčiť od svojich rodín. Toto sa dialo aj na Kube pred revolúciou, kedy neexistovala takmer žiadna mechanizácia zberu trstiny. Po revolúcii, keď sa zalfabetizovali negramotní sekáči, prestali sa sťahovať za trstinou a za pár rokov ich bolo treba nahradiť brigádnikmi.
Ku týmto argumentom treba pridať aj poslednú správu OSN o klimatických zmenách, ktorá potvrdzuje predpovede o katastrofickej budúcnosti na juhu Ameriky alebo v zásobárni vôd na pobreží Amazonky, ak sa neprestane zvyšovať temperatúra ovzdušia.
Nič nestojí v ceste, aby severoamerický a európsky kapitál financoval výrobu etanolu. Dokonca by mohli Brazílii a Latinskej Amerike darovať fondy, keďže ročne by usporili viac ako 140 miliárd USD, a naviac, nemuseli by sa starať o klimatické zmeny, ani o hlad, pretože ten by sa týkal len Tretieho sveta. Vždy by mali dosť peňazí na nákup drahých potravín na svetovom trhu.
Čo je ale nevyhnutné v tejto dobe, je energetická revolúcia, ktorá sa nemôže zakladať len na výmene starých žiaroviek za úsporné, ale na celkovej výmene domácich, priemyselných a komunálnych elektrospotrebičov, ktoré spotrebujú trikrát viac energie ako moderné .
Je bolestivé čo i len pomyslieť, že každoročne sa spotrebuje 10 miliárd ton klasických pohonných hmôt , čo znamená, že každý rok sa vyplytvá to, čo príroda vytvorila za milión rokov. Podniky jednotlivých štátov majú pred sebou veľké úlohy a jednou z nich je aj tvorba pracovných miest.
Ďaľším rizikom pre svet, aj keď iného charakteru, je hospodárska kríza USA. V poslednom období dolár rekordne stratil na svojej hodnote; a na tejto papierovej mene a severoamerických bonoch, je založená devízová rezerva všetkých štátov.
Zajtra, 1. mája, je vhodný čas, aby sa tieto reflexie dostali ku pracujúcim a ku chudobným tohoto sveta, spolu s protestom proti tiež neuveriteľnému a ponižujúcemu činu, proti oslobodeniu teroristického monštrua, a to akurát v dobe 46. výročia víťazstva kubánskej revolúcie na Pláži Girón.
Väzenie pre kata!
Slobodu piatim hrdinom!