Každý človek (a nielen
človek) sa vyvíja. Od zlého k dobrému. Alebo od dobrého k zlému. Prípadne od
zlého k ešte horšiemu... Záleží na uhle pohľadu. Kto sa však jednoznačne,
nezadržateľne a nehanebne vyvíja od zlého k tomu najhoršiemu, je slovenská
politická, resp. kultúrnopolitická pravica.Dominik Tatarka bezpochyby vždy bol a iste aj naďalej ostal známym a veľmi uznávaným slovenským spisovateľom. Lenže... Žiadneho zo súčasných slovenských spisovateľov s takým zadosťučinením nevynášala do samých nebies politická a kultúrna pravica ako práve jeho. Velebila ho nielen ako veľkého a svetovo významného umelca, ale tiež ako príkladný a nasledovaniahodný charakter. Ako osobnosť, ktorá trpela pre svoje názory.
Prečo?
Dominik Tatarka bol dlhoročným komunistom vo svojej tvorbe, názoroch i verejných vystúpeniach. Až prišiel august r. 1968. Vtedy sa Tatarka obrátil. Z komunistu sa stal antikomunistom a z vášnivého antikomunistu (rovnako vášnivého ako bol predtým komunista) veriacim kresťanom, konkrétne katolíkom. Teda ďalší prípad premeny Šavla na Pavla... Nechceme znevažovať hodnotu a názorový obrat D. Tatarku, iste nie je prvým ani posledným, kto po trpkom osobnom sklamaní (takom pochopiteľnom po auguste 1968) sa zriekol svojho presvedčenia a hľadal si novú identitu. Takých prípadov, keď človek identifikuje a zamieňa si istú ideológiu s konkrétnym prejavom jej určitej modifikácie bude aj v budúcnosti veľa. Katalyzátorom tohto procesu býva staroba a s ňou vedomie blízkosti smrti, zlý zdravotný stav, odlišnosť reálneho vývinu od osobných predstáv a túžob, nadradenosť emocionálnych aspektov nad vedeckými, konkrétne omyly realizácie ideológie, istá forma flagelantstva a veľké množstvo iných faktorov.
V civilizovanej spoločnosti je svetonázor osobnou a súkromnou záležitosťou jednotlivca aspoň v takej miere ako jeho plat.
Lenže...
Keďže naša spoločnosť nie je civilizovaná, obráteného Tatarku okamžite zužitkovali domáci i zahraniční nepriatelia socializmu a urobili si z neho punč svojej ideológie (a tiež hmotného záujmu). Vynášajú ho ako vzor charakterného intelektuála, ktorý sa napriek nevýhodám, zriekol falošného presvedčenia, omieľajú ho pri každej možnej i nemožnej príležitosti, ba dokonca pomenovali po ňom dôležitú literárnu cenu atd. Cieľom týchto aktivít je dokázať, že veľký umelec komunistom jednoducho byť nemôže... Pritom cieľavedome „zabúdajú“ na Tatarkove „komunistické“ romány (Prvý a druhý úder, Radostník, Družné letá) a na jeho dlhoročnú publicistiku. Nezabudnem na jedného mladého literáta, ktorý si cca pred 10-12 rokmi niesol na konferenciu o Tatarkovi román Družné letá a na otázku, čo na to povie, odvetil - Ja tomu nerozumiem...
Dobre, veľmi dobre sa pamätám, ako sa po prevrate vládnuca pravica, resp. jej pseudokultúrni služobníčkovia nadchýnali, že konečne bude smieť vyjsť celé Tatarkovo dielo. Vravelo sa dokonca o zobraných spisoch v 32 zväzkoch... Lenže... títo tupohlaví služobníčkovia pri svojich sľuboch pozabudli, čo v systéme, ktorý tak horlivo pomáhali vytvoriť, znamenajú peniaze... Z Tatarkovho dosť rozsiahleho diela vyšiel len malý zlomok v nepatrnom náklade (porovnajme ho s nákladmi jeho diel za socializmu...), jeho diela napísané po r. 1968 vyvolali rozpaky a sklamanie a vydanie jeho zobraných spisov sa mlčky odložilo - dokedy? Politickí a kultúrni ziskuchtivci zaňuchali iné, oveľa, oveľa výnosnejšie zdroje...
Na sklonku prvej republiky
prišiel som do matičky Prahy síce s prázdnymi vreckami, ale zato s hlavou
prekypujúcou neurčitými snami. Chcel som byť profesorom, chcel som byt'
filozofom (a tajne spisovateľom ešte k tomu). Podľa tradičných predstáv, na čo
iné mohol prísť slovenský mládenec, ako byť kňazom, kazateľom, učiteľom, keď
nechcel byť fiškálom - zdercom ľudu a keď na lekárstvo ani nemohol pomýšľať pre
vreckové suchoty.