Kúpila som si MINIOSEMSMEROVKY, kde jedna z nich mala text o Petrovi Jilemnickom.
Text nad osemsmerovkou znel:„Peter Jilemnický /1901-1949/ bol slovenský prozaik a pub-licista. Na Slovensko prišiel z Čiech. Námety čerpal aj z kysuckého kraja ..... /tajnička – 3,7,3,6 písmien/. Jeho diela boli : Červená sedma, Víťazný pád, Pole neorané, Dva roky v krajine Sovietov, Kompas v nás, Kronika. Patrili k povinnému čítaniu. Dnes sú už len spomienkou“.
Tá posledná veta mi vnukla myšlienku zareagovať. Kto je príčinou toho, že „už len spomienkou“? Na čí príkaz sa z našej literatúry i z učebníc vytratil /bol obídený/ taký významný spisovateľ? Len preto nie je v učebných osnovách, že vo svojich dielach opisoval biedu, hlad, choroby, štrajky, sociálny útlak? Ako nazývať to, čo tu máme dnes? Kam sa podela naša prosperujúca republika? Po roku 1989 sme sa prepadli až na samé dno a nie že sme žili do roku 1989 v čiernej jame, ako to hovoril veľký „tribún“ Milan Kňažko.
V časoch, keď žil a tvoril Peter Jilemnický bola bieda, hlad, nezamestnanosť, ktorá sa postupom času, počas budovania socializmu odstránila a naši ľudia akoby z „čiernej jamy“ vyšli. Mali sa dobre, štát pod vedením KSČ sa dokázal postarať o svojich občanov – o pracujúcich. Celých 40 rokov sme budovali lepšiu spoločnosť a zlepšovali životnú úroveň občanov. Vtedy skutočne nepracoval iba ten, kto nemohol. A nie ako mnohí hovoria dnes, že práce je dosť, len ľudia nechcú pracovať. Ako sa majú potom živiť? Žobrať, kradnúť, zabíjať, byť odkázaný na niečiu milosť či nemilosť? Potupné, zahanbujúce... Rastie priepasť medzi bohatými a chudobnými. Lenže to sme tu už mali a dokázali sme sa s tým vysporiadať vo Februári 1948. Pracujúci vtedy pochopili kto je na príčine ich biedy, hladu a kapitalistov a fabrikantov sa zbavili. Mysleli sme si, že raz a navždy... Ani v najbujnejšej fantázii sme si nevedeli predstaviť, že by sme sa mali k tomu vrátiť späť. Lenže ako je vidieť dnes, neustrážili sme si výdobytky Februára 1948 a to čo sme budovali 40 rokov. Náš nepriateľ nespal, rozkladal našu spoločnosť, KSČ nevynímajúc, až v roku 1989 podarilo sa západu socializmus poraziť a nahradiť ho „demokraciou“. Lenže ďakujeme pekne za takú demokraciu. Veď to je číro-číry kapitalizmus, kapitalizmus toho najhrubšieho zrna.
Preto ste občania stáli na námestiach a sfanatizovaní kričali „to je ono“. Je to naozaj „ONO“? Tak ste si predstavovali svoj život i život vašich rodín? Sú ľudia čo z toho ťažia – kapitalisti, ale najviac ťažia naše ponovembrové vlády. Predsa ani jedna vláda nebude vládnuť proti sebe. Ona vládne len tým menej bohatým, teda tým, čo nemajú nič. Vyrába samé „kauzy“ a „gate“, aby ľudí odpútali od ozajstných problémov.
Nechápem ale živiteľov rodín – robotníkov, ktorí sa nechajú čičíkať a vykorisťovať. Sami by sa mali postaviť na ochranu svojich práv, hlavne to právo využiť, že ak pracujú, majú nárok na odmenu – plácu. Ako má zaistiť živobytie svojím deťom? Ak už jeden rodič nevie sa zastať svojich detí a žiadať od svojho „zamestnávateľa“ poctivo zarobené peniaze, aký je to rodič? Prečo si robotníci nechajú od kapitalistov brnkať po nose? Dokedy? Kým nepríde o prácu? Ak bude sám – príde o ňu. Lenže ak budú celé osadenstvá závodov ťahať za jeden koniec, musia zvíťaziť! Niet inej cesty. Naši robotníci sa musia opäť naučiť bojovať za svoje práva. Vládu svojich vecí prevziať do vlastných rúk. Inak sa nič nezmení...
Netreba už kapitalistom veriť a ani tejto vláde, ktorá našich ľudí postrkuje nie vyššie, ale práve naopak, nižšie. Prečo je toľko samovrážd?
Od dobroty isto nie!