Róza Luxemburgová a jej kritika revizionizmu

  Svojím bojom proti revizionizmu a oportunizmu sa R. Luxemburgová zaradila medzi avantgardných predstaviteľov sociálnodemokratického hnutia. V tomto boji sa prejavila jej zásadovosť, prenikavosť jej politického pohľadu, tu sa upevnila jej autorita v medzinárodnom robotníckom hnutí.

V období od septembra 1898 do apríla roku 1899 napísala R. Luxemburgová dve série článkov. Prvú sériu článkov uverejnila v Lipských národných novinách (Leipziger Volkszeitung) pod názvom Sociálna reforma, alebo revolúcia? a druhú sériu článkov, uverejnenú v tých istých novinách, venovala kritike oportunistických politických postojov E. Bernsteina, K. Schmidta, M. Schippela a iných, ako aj kritike ich politicko-ekonomických koncepcií. Jej práce vyvolali v medzinárodnom sociálnodemokratickom hnutí veľkú pozornosť a boli významným prínosom do boja revolučného marxizmu proti revizionizmu.

Róza Luxemburgová v súvislosti s kritikou revizionizmu konštatovala: ,,Oportunistický smer v strane, ktorého teoretické základy sformuloval E. Bernstein, nie je ničím iným ako neuvedomenou snahou zabezpečiť v strane prevahu maloburžoáznym elementom, ktoré do nej prenikli, a podľa ich zámeru zmeniť ducha, prax i ciele strany. Otázka sociálnej reformy a revolúcie, ako aj otázka konečného cieľa a hnutia predstavuje len inú stránku otázky, či robotnícke hnutie má mať maloburžoázny alebo proletársky charakter" (16, Bd. I—1., s. 371).

V polemike s Bernsteinovými názormi dokazovala Luxemburgová eklektickú povahu základných, východiskových téz revizionizmu. „Táto teória pozliepaná z najrozmanitejších systémových úlomkov sa na prvý pohľad zdá celkom nepredpojatá. E. Bernstein napokon nechce o nejakej straníckej vede či presnejšie, o nejakej triednej vede ani počuť, a ešte menej ho zaujíma triedny liberalizmus či triedna morálka. E. Bernstein je zástancom všeobecnej ľudskej abstraktnej vedy, abstraktného liberalizmu, abstraktnej morálky" (16, Bd. I—l., s. 438).

R. Luxemburgová, obhajujúc nerozlučnú vnútornú jednotu revolučnosti a vedeckosti marxistického svetonázoru, ostro kritizovala metafyzickosť a eklekticizmus Bernsteinových názorov. Podľa nej chcel E. Bernstein vo všetkom nájsť „dobrú" a „zlú" stránku a takisto chcel pozbierať nektár zo všetkých kvetov. V primitívnom empirizme, antihistorizme, ako aj v celkovej neschopnosti teoreticky uvažovať videla R. Luxemburgová charakteristickú črtu všetkých revizionistických pokusov o „kritickú" revíziu marxizmu.

„Mnoho a často sa hovorí o »dogmatizme« Marxovej školy," napísala R. Luxemburgová roku 1905. „Podstatu a dušu celého Marxovho učenia tvorí dialektickomaterialistická metóda skúmania spoločenského života, tá metóda, ktorá neuznáva stále, nemenné nevyvíjajúce sa javy, princípy a dogmy . . . , pre ktorú je každá historická pravda predmetom večnej a  nemilosrdnej  kritiky  z  hľadiska  skutočnosti,  historického  vývinu" (9, s. 58).

Princíp straníckosti bol pre Rózu Luxemburgovú princípom „bojovného materializmu", ktorý v boji proti revizionistickým a buržoáznym názorom, bráni vedecký svetonázor a je protikladom každej skostnatenosti vo vedeckom myslení, každého dogmatizmu.

Keď sa E. Bernstein vzdal materialistickej dialektiky, R. Luxemburgová v tom videla bezprostredný dôkaz jeho prechodu na stanovisko buržoázneho objektivizmu. Tým sa vlastne vzdal aj možnosti skutočne vedecky zdôvodniť socializmus. Bol to návrat k utopickým predstavám a chybným koncepciám, ktoré marxizmus už dávno prekonal. „Späť ku Kantovi" vo filozofii a ,,späť k Adamovi Smithovi" v politickej ekonómii! Kŕčovitý návrat k prekonaným hľadiskám je prejavom bezvýchodiskovitosti, do ktorej sa buržoázia dostala tak v duchovnom, ako aj v spoločenskom živote. Lenže pohyb „späť" neexistuje ani vo vede, ani v skutočnom vývine spoločnosti. No „dopredu" sa možno pohybovať iba po ceste dialektickej metódy, ktorou šiel Marx (pozri 24, s. 186).

R. Luxemburgová dokazovala, že heslo „späť ku Kantovi" prevzaté revizionistami z buržoáznej filozofie nevyjadruje „kritický vzťah k marxizmu", ale ústup od tohto vzťahu. Po vzniku marxizmu už v robotníckom hnutí nemožno hovoriť o „návrate ku Kantovi", pretože teraz už nemôže existovať iný socializmus ako Marxov. Marxovo a Engelsovo učenie „ako neporovnateľný nástroj duchovnej kultúry vysoko prevyšuje bezprostredné potreby robotníckej triedy v zmysle bojovej zbrane" (9, s. 59), napísala R. Luxemburgová. Podľa nej každodenné robotnícke hnutie svojou úrovňou a nárokmi ešte nedosahuje úroveň Marxovej teórie, preto návrat k nejakým minulým zastaraným teóriám by znamenal návrat „k noseniu obnosených trpasličích topánok buržoázie".

Aj R. Luxemburgová, podobne ako G. V. Plechanov a iní revoluční marxisti, odhaľovala neudržateľnosť revizionistických výmyslov, podľa ktorých sa K. Marx a F. Engels vyvíjali od blanquizmu (revolučnosti) k revizionizmu. Podľa nej „prevzatie politickej moci proletariátom bolo tak pre Marxa, ako aj pre Engelsa vždy nespornou požiadavkou. Ostáva teda Bernsteinovou výsadou pokladať buržoázny parlamentarizmus za orgán, ktorý je povolaný uskutočniť najmohutnejší historický prevrat na svete, a to prechod od kapitalistickej formy k forme socialistickej" (16, Bd. I—1., s. 433).

R. Luxemburgová upozorňovala na to, že revizionistická interpretácia protikladov medzi revolúciou a reformou je metafyzická.

Píše: „Z hľadiska sociálnej demokracie je medzi sociálnou revolúciou a sociálnou reformou zreteľná súvislosť. Boj o sociálnu reformu je prostriedkom, a sociálny prevrat cieľom" (16, Bd. I—1., s. 369). Súvislosť medzi reformou a revolúciou má objektívny charakter, prejavujú sa v nej „rozličné momenty vývinu triednej spoločnosti, ktoré sa navzájom tak podmieňujú a dopĺňajú, resp. vylučujú, ako napríklad severný a južný pól, alebo ako buržoázia a proletariát" (16, Bd. I—1., s. 428). Reformačná činnosť má svoj zdroj práve v revolúcii ako v tvorivom akte historického vývinu, ktorý určuje aj jej smer. R. Luxemburgová sa ostro dištancovala od názoru revizionistov, ktorí reformu pokladali za dlhotrvajúcu revolúciu a ktorí v revolúcii videli nutnú reformu. Tieto metódy pretvárania spoločnosti sú rozdielne svojou podstatou, píše R. Luxemburgová v súvislosti s kritikou Bernsteinových revizionistických názorov, podľa ktorých socializmus možno zaviesť postupne pomocou reforiem, bez socialistickej revolúcie. E. Bernstein nahradil kategórie výrobných vzťahov kategóriami právnickými a vzťah medzi prácou a kapitálom nahradil abstraktnými vzťahmi medzi „bohatými" a „chudobnými". R. Luxemburgová pokladala takýto postup u Bernsteina za hrubú chybu, za ústupok idealizmu. V Bernsteinovej interpretácii sa program revolučného boja za socializmus premenil na utopickú požiadavku akéhosi „spravodlivého" rozdelenia bohatstva, ktoré nijako nenarúša kapitalistické výrobné vzťahy, teda podstatu buržoáznej spoločnosti.

Presvedčivo a vytrvalo vyvracala R. Luxemburgová všetky Bernsteinove argumenty proti Marxovmu ekonomickému učeniu, pričom osobitne upozorňovala na nepravdivosť takých Bernsteinových téz, ako je učenie o          „prispôsobivosti" kapitalizmu, o význame úverovej sústavy, pomocou ktorej vraj možno prekonávať krízy, ak ju podnikatelia patričným spôsobom rozvinú, a rovnako odmietala aj názor, podľa ktorého v súvislosti s postupným zlepšovaním sa ekonomickej a politickej situácie robotníckej triedy, ako aj rozvíjaním odborárskej činnosti mohutnejú „stredné" vrstvy obyvateľstva, čoraz väčší počet robotníkov sa mení na „strednú" triedu (t. j. na maloburžoáziu).

Pokiaľ ide o úverovú sústavu kapitalistickej spoločnosti, R. Luxemburgová dospela k názoru, že táto sústava nijako nezmierňuje protirečenia tejto spoločnosti, ako sa domnieval E. Bernstein, ale naopak, „reprodukuje všetky základné protirečenia kapitalistického sveta, vyostruje ich do krajnosti, urýchľuje tempo, ktorým sa tento svet ponáhľa v ústrety vlastnej skaze, svojmu zániku" (16, Bd. I—1., s. 380). Hospodárska kríza, ktorá na začiatku 20. storočia zachvátila práve tie západné krajiny, kde boli rozvinuté kartely a úverový systém, iba potvrdila neudržateľnosť Bernsteinových tvrdení.

Pri kritike revizionistických názorov, ktoré zakrývali existujúce protirečenia medzi prácou a kapitálom, vychádzala R. Luxemburgová z vedeckého socializmu. Dokazovala, že všetky protirečenia kapitalizmu sa prehlbujú a že socialistická revolúcia je nevyhnutná.

Podľa R. Luxemburgovej revizionistická teória musela riešiť dilemu: socialistický prevrat vyrastá buď z vnútorných protirečení kapitalistického zriadenia, ktoré sa rozvíjajú a prehlbujú spolu s týmto zriadením, alebo „nástroje prispôsobovania" skutočne dokážu zabezpečiť kapitalizmu dlhodobú existenciu, skutočne dokážu odstrániť jeho protirečenia. To, čo E. Bernstein označuje ako „schopnosť kapitalizmu prispôsobiť sa", nijako nemôže zmeniť vykorisťovateľskú podstatu tohto, zriadenia a ne dokáže odstrániť ani jeho antagonistické protirečenia. Tieto protirečenia sa budú naďalej rozvíjať a prehlbovať, až napokon v rozpore s Bernsteinovým názorom privedú kapitalizmus k zániku.

Pre analýzu kapitalistických protirečení mala veľký význam téza R. Luxemburgovej, podľa ktorej ekonomické podmienky života sú hlavným, aj keď nie jediným zdrojom nespokojnosti robotníckej triedy. Prenikavý pozorovací talent R. Luxemburgovej nemohol nespozorovať odcudzenie robotníckej triedy a jej rozčarovanie z politiky buržoázneho štátu, čo bolo podmienené čoraz častejšími a čoraz závažnejšími zrážkami robotníkov s byrokratickým aparátom. Triedna povaha kapitalistického štátu v čoraz väčšej miere núti tento štát k tomu, aby „ťažisko svojej činnosti a svojich mocenských prostriedkov presúval do takých oblastí, ktoré sú pre triedne záujmy buržoázie výhodné, ale pre spoločnosť negatívne. Ide najmä o militarizmus, colnú a koloniálnu politiku" (16, Bd. I—1., s. 398). „Technický rozvoj v kapitalizme iba stupňuje toto odcudzenie, pretože znehodnocuje pracovnú silu, stupňuje intenzitu, monotónnosť a náročnosť práce" (16, Bd. I—1., s. 398).

Bernsteinovo tvrdenie, že „demokracia je veľkým zákonom celkového historického procesu", v rámci ktorého sa socializmus stáva skutočnosťou, vlastne zastiera protirečenia kapitalizmu a obhajuje buržoázne poriadky. R. Luxemburgová zdôrazňovala, že „životaschopnosť demokracie nezávisí od intenzity boja robotníckej triedy za svoje oslobodenie, ale od toho, do akej miery bude silnieť socialistické hnutie proti následkom svetovej politiky a proti dezertérstvu buržoázie od zásad demokratizmu. Kto chce demokraciu posilniť, a nie oslabiť, musí súčasne posilňovať aj socialistické hnutie, a nie ho oslabovať" (16, Bd. I—1., s. 426). Orientovať sa výlučne na získanie sociálnodemokratickej väčšiny v parlamente, to znamená orientovať sa na formálnu stránku buržoáznej demokracie, a nie na jej reálny obsah. Účasť v parlamente bude užitočná len vtedy, keď jej cieľom nebude spolupráca s buržoáziou, ale využitie legálnych foriem na rozvíjanie triedneho boja proletariátu. „Kto je teda za zákonitú cestu reforiem, zároveň i v protiklade k dobytiu politickej moci a spoločenskému prevratu, ten si v skutočnosti nevyberá pokojnejšiu, istejšiu pomalšiu cestu k tomu istému cieľu, ale vyberá si iný cieľ, to znamená 'namiesto vytvorenia novej spoločnosti len nepatrné zmeny v starom zriadení" [16, Bd. I—1., s. 428—429). Kritické postoje R. Luxemburgovej k revizionizmu sa v nejednom ohľade zhodovali s leninskou kritikou revizionizmu.

Na rozdiel od „preslávenej" Bernsteinovej formulácie „konečný cieľ nie je ničím, ale hnutie je všetkým" R. Luxemburgová zdôrazňovala, že spoliehať sa výlučne na reformy znamená zbaviť hnutie cieľa. Práve orientáciou na nevyhnutnosť socialistickej revolúcie prestáva robotnícke hnutie prešľapovať na mieste, čím v skutočnosti len zachraňuje kapitalistické zriadenie a púšťa sa do triedneho boja proti tomuto zriadeniu, vytyčuje si reálny ciel - jeho konečnú likvidáciu. Pravdepodobne na to myslela R. Luxemburgová, keď na adresu sporov medzi E. Bernsteinom, jeho stúpencami a zástancami revolučnej orientácie poznamenala: „Napokon nejde o taký či onaký spôsob boja, o takú či onakú taktiku, ale o samu existenciu socialistického hnutia" (16, Bd. I—1,, s. 370).

Kritika revizionizmu v prácach R. Luxemburgovej sa vyznačovala mnohými prednosťami, no napriek tomu nebola dosť dôsledná. Ľavicovo orientovaní nemeckí sociálni demokrati, ku ktorým patrila aj R. Luxemburgová, sa snažili zachrániť jednotu strany, preto neuvažovali o vylúčení revizionistov z nej. Odhliadnuc od toho, R. Luxemburgová nepripúšťala, že by revizionisti mohli svoje zámery uskutočniť a „robotníckemu hnutiu vnútiť svoj spôsob, v súlade sú svojimi teóriami" (18, s. 84]. R. Luxemburgová predsa len do istej miery nedoceňovala nebezpečenstvo revizionizmu a reformizmu, a to jej bránilo pochopiť potrebu revolučnej strany nového typu.

Róza Luxemburgová skúmala sociálne a gnozeologické korene revizionistických kolísaní a oprávnene ich spájala s maloburžoáznymi a buržoáznymi vplyvmi na robotnícke hnutie. Nedostatočnú pozornosť však venovala súvislostiam medzi reformizmom a štruktúrnymi zmenami v robotníckom hnutí v epoche imperializmu, keď vznikla robotnícka aristokracia, odborárska a stranícka byrokracia atď. Na rozdiel od G. V. Plechanova R. Luxemburgová nevenovala pozornosť ani filozofickej stránke revizionistických názorov.

Z polemiky medzi E. Bernsteinom, M. Schippelom a inými revizionistami na jednej strane a R. Luxemburgovou, K. Liebknechtom a ostatnými revolučne orientovanými nemeckými marxistami na strane druhej vznikli podnety na vytvorenie antimilitaristickej koncepcie, čo sa ukázalo ako neodkladná úloha. V tejto súvislosti R. Luxemburgová upozornila na obludné názory Maxa Schippela, ktorý dokazoval, že militarizmus je ekonomicky účelný, pretože vraj zbavuje spoločnosť nezamestnanosti a kríz. Róza Luxemburgová upozorňovala na to, že militarizmus má korene v kapitalistickom systéme výroby a pre vlastníkov výrobných prostriedkov predstavuje nenahraditeľnú formu kapitálových investícií. Okrem toho je zo spoločenského a politického hľadiska najsilnejšou oporou ich triednej nadvlády. R. Luxemburgová ako jedna z prvých upozornila na nebezpečenstvo militaristických tendencií v kapitalizme už vtedy, keď sa ešte len začínali formovať. Mnohí sociálnodemokratickí teoretici sa pridržiavali abstraktného pacifizmu, nebrali do úvahy organické spojenie medzi militarizmom a imperializmom, čo podstatne sťažilo boj proti militarizmu, ktorý treba chápať ako súčasť proletárskeho boja za socialistickú revolúciu.

R. Luxemburgová si uvedomovala vzrastajúce nebezpečenstvo militarizmu, preto na mnohých zjazdoch Socialistickej internacionály trvala na tom, aby sa do rezolúcií zahrnuli požiadavky boja proti militarizmu. Na parížskom kongrese II. internacionály (1900) predniesla R. Luxemburgová referát o militarizme. V rezolúcii, ktorú na základe jej referátu prijali, sa uvádzali dôkazy o súvislostiach medzi rozvojom kapitalizmu a rastom koloniálnej závislosti, čo podmieňuje vznik vážnych vojnových konfliktov. Militarizmus sa v nej charakterizuje ako nástroj koloniálnej expanzie, ktorá dokáže premeniť vojnu na permanentný stav spoločnosti. Cestu k obmedzeniu militarizmu videla R. Luxemburgová v uskutočnení vzájomne zladených akcií medzinárodného proletariátu proti hrozbe vojny a v rozvíjaní proletárskeho triedneho boja za odstránenie kapitalizmu, ktorý je zdrojom militaristickej politiky.

Taký bol zmysel hesla, ktoré hlásala R. Luxemburgová v období prvej svetovej vojny: „Socializmus, alebo barbarstvo." A ďalej vysvetľuje: „Dilema pred ktorou stojí ľudstvo, sa interpretuje takto: alebo skaza v podmienkach anarchie, alebo záchrana prostredníctvom socializmu... Socializmus sa stal nevyhnutnosťou nielen preto, že proletariát už nechce žiť v podmienkach, ktoré mu pripravili kapitalistické triedy, ale aj preto, že ak proletariát nesplní svoju triednu povinnosť a nevybuduje socializmus, hrozí nám všetkým krach" (14, s. 623).

prepísané z knihy Dejiny marxistickej filozofie na prelome 19 a 20 storočia