Avantgarda č. 19 - Znovu k problému
Nepočítal som, že môj článok „Kto zrádza stranu“ vyvolá taký ohlas – pozitívny
aj nega-tívny. Preto som sa rozhodol v ňom pokračovať nasle-dujúcim textom. Rád
by som uveril, že naň bu-dú reagovať všet-ci, ktorých zaujal.
Napokon nech mi každý odpustí, že som ho aj emocionálne zaťažil dlhým úmorným
rozhodovaním, či z KSS vystúpiť alebo v nej ostať.
Štúdium i vlastná skúsenosť ma presvedčili, že triedny boj prebieha neustále
aj v samotnej strane. Niekedy veľmi bizarne a drastickým spôsobom. Ostaňme len v
poprevratovej histórii. Vtedajšia KSS mala hlavnú starosť - vylúčiť zo svojich
radov hlavných predstaviteľov socialistického zriadenia, včítane Gustáva Husáka...
Peter Weis, Pavel Kanis a Dušan Vtáčnik ťažili z danej situácie tak, ako len
vedeli a mohli. V eufórii, ktorú médiá rozdúchavali, zároveň sa k porazenej
ideológii hlásili aj koketovali s rodiacim sa pravicovým režimom. Kto by bol
vtedy dovidel do budúcnosti a predpovedal, čo sa stane o pár rokov... že Weisov
synáčik nájde doma pohodených 300.000 Sk, že pán Kanis príde k miliónom
tipovaním, že p. Vtáčnik, ktorý sa na svojich žilinských cestách ku mne správal
priateľsky, mi ako minister ani neodpovie na list, v ktorom som ho prosil o malú
pozornosť... Kto by bol povedal, že o pár rokov KSS celkom zmizne z politického
spektra - rafinovaným, ale primitívnym spôsobom pozvoľnou zmenou názvu. A tak sa
členská masa KSS ani nespamätala a už nebola v KSS, ale v akejsi SDĽ... A
predstavitelia tejto SDĽ sa tvárili, ako keby nikdy v KSS neboli, ba ako keby s
KSS ani nikdy nič spoločné nemali... Triedny boj v strane však aj v tomto
kratučkom období pokračoval... Kto si dnes už spomína, že v KSS vznikli dve
platformy –platforma komunistickej obnovy a platforma socialistickej orientácie?
Obe platformy mali podenkovú existenciu a veruže nikto by netušil, že sú len
prejavom toho, čo kedysi veľmi dávno dvaja múdri ľudia nazvali triednym bojom...
Ako starý člen strany tu nemôžem nespomenúť malú osobnú kurióznu spomienku. Na
byte ma navštívil čelný predstaviteľ tzv. platformysocialistickej obnovy s
textom programového prehlásenia a žiadosťou, aby som ho podpísal.. Napokon som
ho podpísal... keď po celonočnom dohadovaní súhlasil s tým, že z textu vyškrtne
dlhú časť znevažujúcu Lenina... Nebanujem. Všetci vieme, ako sa to skončilo. Obe
platformy sa stali zbytočnými, lebo tu bola SDĽ a najmä teplé – teplučké miesta
v parlamente. A triedny boj pokračoval, až SDĽ utrpela takú hanebnú porážku, že
sa do parlamentu nedostala a jej pohrobkovia vstúpili do víťazného Smeru... SDĽ
už dávno zhnila na smetisku dejín a neštekne po nej ani pes, či vlastne malý
slovenský psíček... Páni Weis, Kanis, Vtáčnik a im podobní svoju úlohu splnili.
Bolo by však zaujímavé pozrieť sa na ich platy a príjmy a potichu ich zverejniť.
Koleso dejín a triedneho boja sa však točilo ďalej.
Uplynula priam neuveriteľne krátka doba necelých dvoch rokov (na Slovensku je
vždy čosi neuveriteľné, napr. aj prudký ekonomický rast, ktorý však vôbec necíti
nižšia vrstva spoločnosti, naopak, veľmi bolestne ho pociťuje negatívne) a na
Slovensku sme založili novú stranu s uvoľneným názvom komunistická.
Bolo to v lete r. 1992. A tým sme zas znovu roztočili nielen koleso dejín, ale
aj triedneho boja... Aspoň letmo spomeňme, že táto strana vznikla zlúčením dvoch
komunistických skupín - Zväzu komunistov v Bratislave a KSS 91 vo Zvolene. O
kurióznom osude zakladateľov týchto skupín budeme hovoriť ďalej. Odráža problém
nielen celej našej strany, ale tiež aj absurdne a nadštandardne skorumpovanej
spoločnosti.
KSS sa s veľkými ťažkosťami znovu sformovala (budem sa snažiť vydať o tom
svedectvo, bolo by to na niekoľko zväzkov) a vo voľbách r. 2002 sa dostala do
parlamentu s jedenástimi poslancami. Výber kandidátov na poslancov - to bola
ďalšia krutá kapitola ešte krutejšieho triedneho boja. Aj k nej sa vrátim v
samostatných spomienkových článkoch.
Celá poslanecká jedenástka o štyri roky hanebne skončila. Prepásla sa veľká
šanca. Vedenie, ktoré toto fiasko zavinilo, sa však s neslýchanou bezočivosťou
držalo svojich postov, všemožne sa vyhováralo - a triedny boj v strane a jej
rozkol a rozpad nezadržateľne pokračovali. Za blahých čias Antonína Novotného
koloval vtip - vedenie je dobré, len masy treba vymeniť... Dvaja dovtedajší
predsedovia strany sa ukázali ako osobnosti, ktoré na svoj post politicky ani
intelektuálne nestačia. Strana si však zvolila tretieho - rovnako ideologicky
nedostačujúceho, ak nie priamo nepriateľského. A sociáldemokratizácia a
chaotizácia strany pokračuje -s tichým súhlasom väčšiny členskej základne, ktorá
stále naivne verí (alebo si nahovára, že verí, že raz sa všetko dostane do
normálnych koľají a strana zas bude tým, čim kedysi bola...) Strana, ktorá samú
seba nazýva komunistickou, svojou podstatou, obsahom svojej činnosti už dávno
komunistickounie je. Bola by to fraška, keby to nebola tragédia,a to nielen v
súčasnosti, ale najmä do budúcnosti.
Prenesme sa však do súčasného Ruska - mafiánskeho i demafianizovaného. V
každom prípade však v tomto srdci a jadre niekdajšej veľmoci žije vo väčšine
obyvateľov spomienka na časy, keď vládli komunisti. V dnešnom Rusku je druhou
najsilnejšou parlamentnou stranou komunistická, na čele ktorej stojí Zjuganov.
Bezpochyby je v nej veľa čestných súdruhov, tu však ide o iné: o jej program a
praktickú politiku. Keby som bol občanom Ruska, nevstúpil by som do tejto
strany, ale stal by som sa členom VKSb, ktorú vedie Nina Andrejevová, tá, ktorá
prvá prekukla Gorbačova a scestie, na ktoré priviedol svoju krajinu. VKSb nieje
stranou početnou, iste predstavuje len zlomok strany zjuganovovej, ale - koľko
bolo v Rusku boľševikov v novembri 1917? V mysli sa mi vynárajú slová môjho
priateľa Milana Vavra pred mnohými rokmi - Radšej byť chudobný, ale ideovo
čistý...
VKSb je stranou ideovo čistou, marxisticko-leninskou, pre ktorú účasť v
parlamente nie je primárnou záležitosťou. Iste nie je bez zaujímavosti, že v
prípade Nemecka a Ruska (dvoch najrevolučnejších krajín Európy) sa
marxisticko-leninské skupiny odtrhli od materskej strany a založili si stranu
novú. Stranu, v ktorej sa nebudú musieť vyžívať vo vnútrostraníckych bojoch, ale
budú na princípe revolučnej jednoty rozvíjať aktivitu. Tu si musím spomenúť na
pamätné slová s. Rolanda Meistera, vedúceho zahraničného odboru MLPD
(Marxisticko-leninskej strany Nemecka), v lete r. 2002, keď mi v súkromnom
štvorhodinovom rozhovore povedal: „Žiadnu revizionistickú stranu nemožno
zrevolucionizovať, treba sa odtrhnúť a založiť novú stranu. Ale na to musíte
prísť sami“... Koľko som odvtedy myslel na tieto slová...
V malých, menších a trpasličích krajinách je (s výnimkou Belgicka) iná
situácia. Marxisticko-leninsky orientované sily pôsobia v rámci komunistických
strán, vytvárajú si vlastné zoskupenia, dostávajú sa do konfliktu s vedením,
ktoré ich odsúva na okraj. V Českej republike je takouto skupinou Dialóg. Koľko
ústrkov a podrazov sa jej dostalo zo strany oficiálneho vedenia KSČM, to vedia
najlepšie členovia Dialógu. Napriek tomu s nevýslovnými ťažkosťami vydávajú
mesačník Dialóg. Keď sa mi koncom r. 1991 náhodou dostalo do rúk číslo tohto
časopisu, bolo to pre mňa ako zjavenie. Hneď mi bolo jasné, že je tu čosi, čo
hovorí z inej skúsenosti, inou orientáciou a iným jazykom ako oficiálne
stranícke dokumenty. Od vtedy Dialóg zohral významnú úlohu pri formovaní
boľševického, marxisticko-leninského jadra nemalú úlohu aj na Slovensku.
Proletársky internacionalizmus možno hrdúsiť, ale nemožno ho zlikvidovať. Aj v
tejto strane raz prerazí tú temnú vrstvu malomeštiackych názorov a nahrávaniu
súčasnému beštiálnemu systému. Ďakujeme súdruhom z Dialógu za nezištnú pomoc pri
formovaní marxisticko-leninských formáciíSlovenska. Plody našej spolupráce sú už
viditeľnejšie, majú čoraz väčší ohlas. Poďme však na naše rodné Slovensko.
Komentovať situáciu v súčasnej KSS nie je ťažké, hoci s ťažkým srdcom...
Permanentné ubúdanie preferencií, ubúdanie členov, vzájomná rozhádanosť a
nedôvera, revizionizmus a v najlepšom prípade sociáldemokratizmus atd., atď...
Kto neverí a komu sa toto tvrdenie zdá ohováraním, nech si prečíta napr.
rozhovor predsedu KSS v časopise Extraplus z júla minulého roka alebo vštvrtom
tohtoročnom čísle Úsvitu neprednesený diskusný príspevok na mimoriadnom zjazde
zosnulého Karapa a jeho pripomienky - otázky. A podobných dokumentov je
neúrekom. A moja vlastná stranícka skúsenosť? Keď sme v Žiline v r. 1992
zakladali KSS, netušil som, že ju čaká taký istý osud ako SDĽ. Pasívna členská
základňa, nízka ideologická úroveň, obchádzanie najdôležitejších problémov. Z
mojej až neprehľadne bohatej skúsenosti si dovolím uviesť len tri príklady. Je v
poriadku, keď jeden z najvyšších predstaviteľov strany vyhlási, že si dávame
záväzok, že v budúcom roku z radov inteligencie získame za členov strany 1.000
občanov a za sympatizantov 2.000 občanov? Prirodzene, že na tento sľub taktne
zabudol, otázka je však, prečo mu ho nik z členov predsedníctva ÚV
nepripomenul...
Žilina v r. 2005 - 30. apríla oslavovala 60. výročie oslobodenia. Nuž moje
rodné mesto má asi smolu, že na druhý deň nasleduje prvý máj. Ako rozhodlo
predsedníctvo OV KSS z iniciatívy svojho predsedu vyriešiť túto situáciu? Tak,
že oslavy l. mája presunulo na 30. apríla do Rajca a na 60. výročie oslobodenia
mesta sa jednoducho vykašľalo. Na tisícky obetí Červenej armády, ktorí položili
za nás svoje životy, si nik z KSS ani nespomenul. Nie je to bezbrehá tuposť,
politická imbecilita, priame záškodníctvo? Vtedajší - dnešný predseda sa k
tomuto geniálnemu ťahu nevyjadruje... Logika „Všechno naopak, aneb Tesnošilovic
Anička se žení a Honzík se vdává" naozaj parexcellence.
V Žiline bol perfektný sekretariát KV a OV, všetci sme sa tešili, keď ho pred
niekoľkými rokmi otvorili. Keď po prehratých voľbách nebolo peňazí na nájomné,
uvedomoval som si vážnosť situácie a prosil som viacerých členov, aby členovia
krajskej organizácie dávali zo svojich platov a dôchodkov mesačne 100 - 200 Sk,
aby sa sekretariát zachránil. Utŕžil som si takmer posmech. Teda 100 Sk je pre
istých členov viac ako strana...
Východisko? Keďže zrejme už KSS nemožno obrodiť a zrevolucionizovať, treba sa
hlbšie zamyslieť nad vzťahom k fenoménu názvu. Nejde o čosi podobné ako
začiatkom dvadsiatych rokov s názvom sociálnodemokratická a komunistická? Veď
predsa primárny je obsah a tým je marxisticko-leninské učenie. Lpieť na názve je
síce veľmi dojímavé, ale v tejto konkrétnej situácii aj kontra produktívne.
Zmena preto, že terajšie komunistické strany sa svojou ideológiou a praxou
odchýlili tak doprava, že v mnohých prípadoch im ide o živorenie v týchto
„demokratických" režimoch, ba dokonca sú prípady odmietnutia marxizmu, najmä
leninizmu. Éra sociálnodemokratického sveta sa kedysi skončila, dnes sa konči
éra komunistických strán (pozor! Ide tu len a len o názov), čo však vôbec
neznamená, že sa končí myšlienka socializmu, komunizmu, marxizmu-leninizmu. Len
ich preberá hnutie s iným názvom. Isteže možno diskutovať o tom, aký tento názov
bude, mne osobne sa zdá byť najpresnejší Marxisticko-leninská – táto strana v
sebe obsiahne všetko pozitívne, čo pred tým dosiahla komunistická strana a
zároveň sa bude dištancovať od všetkého negatívneho.
Súdruhovia, obraciam sa na Vás s otázkou - na čom nám záleží viac – na
budúcnosti a záchrane našich národov a vernosti nášmu učeniu alebo rôznym
ikonám, ku ktorým patrí aj historicky prekonaný názov? Veď učenie Marxa, Engelsa,
Lenina a Stalina je viac ako pomenovanie, je to realita potvrdená životom ľudí
na polovici sveta. A krik, ktorý spustia naši oponenti, že sme stranou
stalinistickou, nás utvrdí v našich názoroch. Strany s novým názvom Marxisticko
- leninská zaručia plnenie svojho spoločenského poslania tým, že budú plniť
historickú úlohu, spočívajúcu v likvidácii kapitalizmu a nastolení socializmu (v
našich podmienkach ide o jeho obnovu) a zaručia tiež pokračovanie plnenia si
svojej vedúcej úlohy, t. j. budovanie socializmu až do jeho najvyššieho stupňa.
Preto strana s názvom Marxisticko-leninská musí za hlavné považovať:
- likvidáciu súkromného
vlastníctva výrobných prostriedkov a odstránenie vykorisťovania
- obnovu čistoty učenia marxizmu - leninizmu v nových podmienkach
- musí viesť masy robotníckej triedy ako hlavnú silu pod svojím vedením
- zabezpečí uplatňovanie ďalších hodnôt, ktoré sú v svojej podstate budovaním
socializmu nemenné
Ján Lenčo
pre Avantgardu, júl 2008