Nepočítal som, že môj článok „Kto zrádza stranu“ vyvolá taký ohlas – pozitívny
aj nega-tívny. Preto som sa rozhodol v ňom pokračovať nasle-dujúcim textom. Rád
by som uveril, že naň bu-dú reagovať všet-ci, ktorých zaujal.Napokon nech mi každý odpustí, že som ho aj emocionálne zaťažil dlhým úmorným rozhodovaním, či z KSS vystúpiť alebo v nej ostať.
Štúdium i vlastná skúsenosť ma presvedčili, že triedny boj prebieha neustále aj v samotnej strane. Niekedy veľmi bizarne a drastickým spôsobom. Ostaňme len v poprevratovej histórii. Vtedajšia KSS mala hlavnú starosť - vylúčiť zo svojich radov hlavných predstaviteľov socialistického zriadenia, včítane Gustáva Husáka... Peter Weis, Pavel Kanis a Dušan Vtáčnik ťažili z danej situácie tak, ako len vedeli a mohli. V eufórii, ktorú médiá rozdúchavali, zároveň sa k porazenej ideológii hlásili aj koketovali s rodiacim sa pravicovým režimom. Kto by bol vtedy dovidel do budúcnosti a predpovedal, čo sa stane o pár rokov... že Weisov synáčik nájde doma pohodených 300.000 Sk, že pán Kanis príde k miliónom tipovaním, že p. Vtáčnik, ktorý sa na svojich žilinských cestách ku mne správal priateľsky, mi ako minister ani neodpovie na list, v ktorom som ho prosil o malú pozornosť... Kto by bol povedal, že o pár rokov KSS celkom zmizne z politického spektra - rafinovaným, ale primitívnym spôsobom pozvoľnou zmenou názvu. A tak sa členská masa KSS ani nespamätala a už nebola v KSS, ale v akejsi SDĽ... A predstavitelia tejto SDĽ sa tvárili, ako keby nikdy v KSS neboli, ba ako keby s KSS ani nikdy nič spoločné nemali... Triedny boj v strane však aj v tomto kratučkom období pokračoval... Kto si dnes už spomína, že v KSS vznikli dve platformy –platforma komunistickej obnovy a platforma socialistickej orientácie?
Obe platformy mali podenkovú existenciu a veruže nikto by netušil, že sú len prejavom toho, čo kedysi veľmi dávno dvaja múdri ľudia nazvali triednym bojom... Ako starý člen strany tu nemôžem nespomenúť malú osobnú kurióznu spomienku. Na byte ma navštívil čelný predstaviteľ tzv. platformysocialistickej obnovy s textom programového prehlásenia a žiadosťou, aby som ho podpísal.. Napokon som ho podpísal... keď po celonočnom dohadovaní súhlasil s tým, že z textu vyškrtne dlhú časť znevažujúcu Lenina... Nebanujem. Všetci vieme, ako sa to skončilo. Obe platformy sa stali zbytočnými, lebo tu bola SDĽ a najmä teplé – teplučké miesta v parlamente. A triedny boj pokračoval, až SDĽ utrpela takú hanebnú porážku, že sa do parlamentu nedostala a jej pohrobkovia vstúpili do víťazného Smeru... SDĽ už dávno zhnila na smetisku dejín a neštekne po nej ani pes, či vlastne malý slovenský psíček... Páni Weis, Kanis, Vtáčnik a im podobní svoju úlohu splnili. Bolo by však zaujímavé pozrieť sa na ich platy a príjmy a potichu ich zverejniť. Koleso dejín a triedneho boja sa však točilo ďalej.
Uplynula priam neuveriteľne krátka doba necelých dvoch rokov (na Slovensku je vždy čosi neuveriteľné, napr. aj prudký ekonomický rast, ktorý však vôbec necíti nižšia vrstva spoločnosti, naopak, veľmi bolestne ho pociťuje negatívne) a na Slovensku sme založili novú stranu s uvoľneným názvom komunistická.
Bolo to v lete r. 1992. A tým sme zas znovu roztočili nielen koleso dejín, ale aj triedneho boja... Aspoň letmo spomeňme, že táto strana vznikla zlúčením dvoch komunistických skupín - Zväzu komunistov v Bratislave a KSS 91 vo Zvolene. O kurióznom osude zakladateľov týchto skupín budeme hovoriť ďalej. Odráža problém nielen celej našej strany, ale tiež aj absurdne a nadštandardne skorumpovanej spoločnosti.
KSS sa s veľkými ťažkosťami znovu sformovala (budem sa snažiť vydať o tom svedectvo, bolo by to na niekoľko zväzkov) a vo voľbách r. 2002 sa dostala do parlamentu s jedenástimi poslancami. Výber kandidátov na poslancov - to bola ďalšia krutá kapitola ešte krutejšieho triedneho boja. Aj k nej sa vrátim v samostatných spomienkových článkoch.
Celá poslanecká jedenástka o štyri roky hanebne skončila. Prepásla sa veľká šanca. Vedenie, ktoré toto fiasko zavinilo, sa však s neslýchanou bezočivosťou držalo svojich postov, všemožne sa vyhováralo - a triedny boj v strane a jej rozkol a rozpad nezadržateľne pokračovali. Za blahých čias Antonína Novotného koloval vtip - vedenie je dobré, len masy treba vymeniť... Dvaja dovtedajší predsedovia strany sa ukázali ako osobnosti, ktoré na svoj post politicky ani intelektuálne nestačia. Strana si však zvolila tretieho - rovnako ideologicky nedostačujúceho, ak nie priamo nepriateľského. A sociáldemokratizácia a chaotizácia strany pokračuje -s tichým súhlasom väčšiny členskej základne, ktorá stále naivne verí (alebo si nahovára, že verí, že raz sa všetko dostane do normálnych koľají a strana zas bude tým, čim kedysi bola...) Strana, ktorá samú seba nazýva komunistickou, svojou podstatou, obsahom svojej činnosti už dávno komunistickounie je. Bola by to fraška, keby to nebola tragédia,a to nielen v súčasnosti, ale najmä do budúcnosti.
Prenesme sa však do súčasného Ruska - mafiánskeho i demafianizovaného. V každom prípade však v tomto srdci a jadre niekdajšej veľmoci žije vo väčšine obyvateľov spomienka na časy, keď vládli komunisti. V dnešnom Rusku je druhou najsilnejšou parlamentnou stranou komunistická, na čele ktorej stojí Zjuganov. Bezpochyby je v nej veľa čestných súdruhov, tu však ide o iné: o jej program a praktickú politiku. Keby som bol občanom Ruska, nevstúpil by som do tejto strany, ale stal by som sa členom VKSb, ktorú vedie Nina Andrejevová, tá, ktorá prvá prekukla Gorbačova a scestie, na ktoré priviedol svoju krajinu. VKSb nieje stranou početnou, iste predstavuje len zlomok strany zjuganovovej, ale - koľko bolo v Rusku boľševikov v novembri 1917? V mysli sa mi vynárajú slová môjho priateľa Milana Vavra pred mnohými rokmi - Radšej byť chudobný, ale ideovo čistý...
VKSb je stranou ideovo čistou, marxisticko-leninskou, pre ktorú účasť v parlamente nie je primárnou záležitosťou. Iste nie je bez zaujímavosti, že v prípade Nemecka a Ruska (dvoch najrevolučnejších krajín Európy) sa marxisticko-leninské skupiny odtrhli od materskej strany a založili si stranu novú. Stranu, v ktorej sa nebudú musieť vyžívať vo vnútrostraníckych bojoch, ale budú na princípe revolučnej jednoty rozvíjať aktivitu. Tu si musím spomenúť na pamätné slová s. Rolanda Meistera, vedúceho zahraničného odboru MLPD (Marxisticko-leninskej strany Nemecka), v lete r. 2002, keď mi v súkromnom štvorhodinovom rozhovore povedal: „Žiadnu revizionistickú stranu nemožno zrevolucionizovať, treba sa odtrhnúť a založiť novú stranu. Ale na to musíte prísť sami“... Koľko som odvtedy myslel na tieto slová...
V malých, menších a trpasličích krajinách je (s výnimkou Belgicka) iná situácia. Marxisticko-leninsky orientované sily pôsobia v rámci komunistických strán, vytvárajú si vlastné zoskupenia, dostávajú sa do konfliktu s vedením, ktoré ich odsúva na okraj. V Českej republike je takouto skupinou Dialóg. Koľko ústrkov a podrazov sa jej dostalo zo strany oficiálneho vedenia KSČM, to vedia najlepšie členovia Dialógu. Napriek tomu s nevýslovnými ťažkosťami vydávajú mesačník Dialóg. Keď sa mi koncom r. 1991 náhodou dostalo do rúk číslo tohto časopisu, bolo to pre mňa ako zjavenie. Hneď mi bolo jasné, že je tu čosi, čo hovorí z inej skúsenosti, inou orientáciou a iným jazykom ako oficiálne stranícke dokumenty. Od vtedy Dialóg zohral významnú úlohu pri formovaní boľševického, marxisticko-leninského jadra nemalú úlohu aj na Slovensku. Proletársky internacionalizmus možno hrdúsiť, ale nemožno ho zlikvidovať. Aj v tejto strane raz prerazí tú temnú vrstvu malomeštiackych názorov a nahrávaniu súčasnému beštiálnemu systému. Ďakujeme súdruhom z Dialógu za nezištnú pomoc pri formovaní marxisticko-leninských formáciíSlovenska. Plody našej spolupráce sú už viditeľnejšie, majú čoraz väčší ohlas. Poďme však na naše rodné Slovensko.
Komentovať situáciu v súčasnej KSS nie je ťažké, hoci s ťažkým srdcom... Permanentné ubúdanie preferencií, ubúdanie členov, vzájomná rozhádanosť a nedôvera, revizionizmus a v najlepšom prípade sociáldemokratizmus atd., atď... Kto neverí a komu sa toto tvrdenie zdá ohováraním, nech si prečíta napr. rozhovor predsedu KSS v časopise Extraplus z júla minulého roka alebo vštvrtom tohtoročnom čísle Úsvitu neprednesený diskusný príspevok na mimoriadnom zjazde zosnulého Karapa a jeho pripomienky - otázky. A podobných dokumentov je neúrekom. A moja vlastná stranícka skúsenosť? Keď sme v Žiline v r. 1992 zakladali KSS, netušil som, že ju čaká taký istý osud ako SDĽ. Pasívna členská základňa, nízka ideologická úroveň, obchádzanie najdôležitejších problémov. Z mojej až neprehľadne bohatej skúsenosti si dovolím uviesť len tri príklady. Je v poriadku, keď jeden z najvyšších predstaviteľov strany vyhlási, že si dávame záväzok, že v budúcom roku z radov inteligencie získame za členov strany 1.000 občanov a za sympatizantov 2.000 občanov? Prirodzene, že na tento sľub taktne zabudol, otázka je však, prečo mu ho nik z členov predsedníctva ÚV nepripomenul...
Žilina v r. 2005 - 30. apríla oslavovala 60. výročie oslobodenia. Nuž moje rodné mesto má asi smolu, že na druhý deň nasleduje prvý máj. Ako rozhodlo predsedníctvo OV KSS z iniciatívy svojho predsedu vyriešiť túto situáciu? Tak, že oslavy l. mája presunulo na 30. apríla do Rajca a na 60. výročie oslobodenia mesta sa jednoducho vykašľalo. Na tisícky obetí Červenej armády, ktorí položili za nás svoje životy, si nik z KSS ani nespomenul. Nie je to bezbrehá tuposť, politická imbecilita, priame záškodníctvo? Vtedajší - dnešný predseda sa k tomuto geniálnemu ťahu nevyjadruje... Logika „Všechno naopak, aneb Tesnošilovic Anička se žení a Honzík se vdává" naozaj parexcellence.
V Žiline bol perfektný sekretariát KV a OV, všetci sme sa tešili, keď ho pred niekoľkými rokmi otvorili. Keď po prehratých voľbách nebolo peňazí na nájomné, uvedomoval som si vážnosť situácie a prosil som viacerých členov, aby členovia krajskej organizácie dávali zo svojich platov a dôchodkov mesačne 100 - 200 Sk, aby sa sekretariát zachránil. Utŕžil som si takmer posmech. Teda 100 Sk je pre istých členov viac ako strana...
Východisko? Keďže zrejme už KSS nemožno obrodiť a zrevolucionizovať, treba sa hlbšie zamyslieť nad vzťahom k fenoménu názvu. Nejde o čosi podobné ako začiatkom dvadsiatych rokov s názvom sociálnodemokratická a komunistická? Veď predsa primárny je obsah a tým je marxisticko-leninské učenie. Lpieť na názve je síce veľmi dojímavé, ale v tejto konkrétnej situácii aj kontra produktívne. Zmena preto, že terajšie komunistické strany sa svojou ideológiou a praxou odchýlili tak doprava, že v mnohých prípadoch im ide o živorenie v týchto „demokratických" režimoch, ba dokonca sú prípady odmietnutia marxizmu, najmä leninizmu. Éra sociálnodemokratického sveta sa kedysi skončila, dnes sa konči éra komunistických strán (pozor! Ide tu len a len o názov), čo však vôbec neznamená, že sa končí myšlienka socializmu, komunizmu, marxizmu-leninizmu. Len ich preberá hnutie s iným názvom. Isteže možno diskutovať o tom, aký tento názov bude, mne osobne sa zdá byť najpresnejší Marxisticko-leninská – táto strana v sebe obsiahne všetko pozitívne, čo pred tým dosiahla komunistická strana a zároveň sa bude dištancovať od všetkého negatívneho.
Súdruhovia, obraciam sa na Vás s otázkou - na čom nám záleží viac – na budúcnosti a záchrane našich národov a vernosti nášmu učeniu alebo rôznym ikonám, ku ktorým patrí aj historicky prekonaný názov? Veď učenie Marxa, Engelsa, Lenina a Stalina je viac ako pomenovanie, je to realita potvrdená životom ľudí na polovici sveta. A krik, ktorý spustia naši oponenti, že sme stranou stalinistickou, nás utvrdí v našich názoroch. Strany s novým názvom Marxisticko - leninská zaručia plnenie svojho spoločenského poslania tým, že budú plniť historickú úlohu, spočívajúcu v likvidácii kapitalizmu a nastolení socializmu (v našich podmienkach ide o jeho obnovu) a zaručia tiež pokračovanie plnenia si svojej vedúcej úlohy, t. j. budovanie socializmu až do jeho najvyššieho stupňa.
Preto strana s názvom Marxisticko-leninská musí za hlavné považovať: