Avantgarda č. 8 - EDITORIAL

Módnym hitom i niektorých „komunistických“ funkcionárov sa stalo ospevovanie pragmatizmu a racionálnej politiky.

   S obľubou sa k týmto filozofickým smerom hlásia najmä politici sociálnej demokracie, ako k „východisku“ z kapitalistickej krízy a slúžiť to má zároveň ako odpoveď na pravicovú ofenzívu, ktorá sa neustále stupňuje a stále viac sa stupňovať bude.

  Pod pragmatizmom sa chápe jeden z druhov subjektívneho idealizmu, pragmatizmus ruší spojenie medzi vedou a logikou a vracia sa k iracionalizmu. Pragmatizmus popiera možnosť poznania objektívnej pravdy a za kritérium pravdivosti vyhlasuje „užitočnosť“ a „úspešnosť“ (to čo je užitočné pre buržoáziu). Pod racionalizmom rozumieme smer vyzdvihujúci rozum ako prameň poznania. Nedostatkom racionalizmu je odtrhávanie rozumu od zmyslov a skúseností a zabsolútnenie myslenia a takéto odtrhnutie rozumovej činnosti od zmyslovej vedie k idealizmu, ktorý je v absolútnom rozpore s marxizmom-leninizmom vychádzajúcim z protikladu idealistickej filozofie a to dialektického materializmu.

  Často počuť ohrádzanie sa oportúnnych (pravicových) živlov v komunistických stranách na kritiku „o akom oportunizme to hovoríte, kde ten oportunizmus vidíte?“ Nuž aj vyššie spomenuté smery sú prvkami oportúnnej politiky a je nanajvýš alarmujúce, keď sa k nim často krát hlásia i mnohí čelní predstavitelia komunistických strán. Či sa tak deje z dôvodu ich nevedomosti a politickej (triednej) neprezieravosti, alebo tak konajú zámerne je v podstate jedno, tak či onak sa jedná o zjavnú zradu myšlienok a vznešených cieľov revolúcie.

  Pre príklad uvediem vystúpenie s. Vojtecha Filipa, predsedu ÚV KSČM na stretnutí občanov na Moravsko-Slovenskom pomedzí v Holíči dňa 19.8. 2006, kde vyzdvihol ako najaktuálnejšiu a najpálčivejšiu potrebu bojovať za solidaritu. Celé toto svoje vystúpenie zaklincoval vyjadrením, že verí v konečné víťazstvo solidarity. Takže nie víťazstvo proletariátu (nemajetných a vykorisťovaných v socialistickej revolúcii, ako nižšom stupni vývinu ku komunizmu, teda beztriednej spoločnosti), ale solidarity. Politika solidarity je politikou triedneho zmieru, teda kolaborácie s buržoáziou. Solidarita môže existovať iba tam, kde je nerovnosť, nepomer, teda v triedne rozdelenej spoločnosti a ak sa s. Filip vyjadruje  za  konečné víťazstvo solidarity,  tak vlastne si praje večné zachovanie buržoáznych pomerov a diktatúry kapitálu. Ale praje si kapitalizmus, ktorý nebude až taký bezohľadný a krutý, ale bude k tým, ktorých vykorisťuje solidárny.

  Ja môžem s. Filipa ubezpečiť, že to možné nie je. Kapitalizmus podlieha svojim zákonitostiam a tie sú nezávislé od vôle ľudí a dokonca aj od vôle s. Filipa. Či takéto fopá robí zámerne nevedno, ale pokiaľ áno, ukazuje v pravom svetle svoje oportunistické zámery, ako službu buržoázii. Pokiaľ to robí nevedome, potom len dokazuje, že nie je spôsobilý vykonávať hocijakú funkciu v komunistickej strane. Radovému členovi sa omyl dá odpustiť, ale funkcionárovi nikdy nie. Z ľudského hľadiska možno, ale nikdy nie z politického.

  Ďalším z módnych hitov sa stáva aj s. Filipom bližšie neidentifikovaný výraz „reálna ľavica“. Čo to je „reálna ľavica“? Komunistická strana, je stranou vychádzajúcou z učenia ML, ktorý jasne pomenúva a ukazuje reálne možnosti emancipácie proletariátu a lepšieho, spravodlivejšieho života, i objektívne a subjektívne podmienky, za akých sa toto môže uskutočniť. Pokiaľ ale predseda ÚV KSČM za reálne ľavicovú považuje solidaritu k vykorisťovaným, tak si asi tiež pomýlil stranu a o týchto svojich myšlienkach by mal ísť presviedčať do inej strany a nie v tej, ktorá má historické poslanie povedané Marxovími slovami „vyhodiť do vzduchu celú buržoáznu spoločnosť“.

  Na spomínanej akcii v Holíči vystúpil i „zastupujúci predseda“ ÚV KSS V. Ďaďo a čuduj sa svete, ani v jeho prejave nezaznelo nič, čo by odhaľovalo podstatu kapitalizmu a to triedne rozdelenie spoločnosti a vykorisťovanie proletariátu. Obaja rečnili (i rojčili) síce veľmi pekne, ale ako bolo z ich prejavu zrejmé, jediné čo im na kapitalizme vadí je to, že pravica nie je solidárna. Ďakujem pekne za takúto revolučnú výchovu más, ďakujem pekne za takúto prípravu kádrov, za takúto prípravu nemajetných a vykorisťovaných (proletariátu) na hospodársku krízu, ďakujem pekne za takúto prípravu na revolúciu.

  Nie súdruhovia Filip a Ďaďo, nie všetci ľudia máme spoločný cieľ, ten náš, nás proletárov nie je totožný s cieľmi buržoázie a ani nikdy nebude. Raz naše záujmy predsa len totožné budú, ale to tu už zasa buržoázia nebude. A nakoniec, V. Ďaďo najlepšie poukázal, ako to vlastne myslí s tou solidaritou, keď na tlačovej konferencii na otázku, či je pravda, že bývalí poslanci za KSS venovali polovicu odstupného strane aj s notebookmi a či si nemyslí, že ak tak neurobili, tak by mali, odpovedal spôsobom jemu vlastným : „Ak si niekto predstavuje, že 58-59 ročného človeka už čaká niekto s náručou a zoberie ho, tak sa veľmi mýli. Ten človek bude musieť nejaký čas pretrpieť. Budú musieť ísť na Úrad práce, tam nejaký čas pretrpieť hanbu, že sa budú každý týždeň hlásiť a čakať na zamestnanie, ktoré sa im jednoducho ujde“. To hovorí za všetko. To je myslenie s. Ďaďa. My sme viac a „my“ predsa nemôžeme chodiť po úradoch práce. Okrem toho, že je to arogantné a povýšenecké, svedčí to aj o pohŕdaní obyčajnými ľuďmi, ľuďmi zo spodu. Tá hanba ísť medzi obyčajných nezamestnaných, „ja“ pán exposlanec, že?

  Apropo peniaze. Avantgarda schvaľuje požiadavku bývalého poslaneckého klubu KSS o to, aby bol zavedený imperatívny mandát a považuje to za opodstatnené. Ale Avantgarda ide ešte ďalej a myslí si, že ak teda poslanecké miesto patrí strane, tak strane by mali patriť i peniaze a strana by mala z týchto peňazí sama platiť svojho poslanca podľa jej uváženia. A v komunistickej strane by plat poslanca rozhodne nemal prevyšovať priemernú mzdu. Keď už nie právne, tak aspoň morálne by ste to mali uznať s. Ďaďo. Alebo je Avantgarda až príliš trúfalá a ide priďaleko, tam kam Vy odvahu ísť nemáte?

M. Jágrik